• Môj grafický blog: AMIRRA-GRAPHIC.BLOG.CZ


Pre tých, ktorý, rovnako ako ja, podľahli kúzlu textových RPG, ale aj tých, ktorí netušia, o čo go..

SEOUL GANGS

* * *

SEKTOR 9

Bojuj o život v zničenom meste budúcnosti.

Únor 2012

Fairy from my dreams

26. února 2012 v 22:32 | Anne |  I shoot... people
» Zasnená princezná. O čom sa jej asi zdá?

» Stojí v okne a pozerá sa na krajinu zázrakov. V myšlienkach sa vracia do svojich snov.

Celý článok...

Fotím...

25. února 2012 v 14:39 | Anne
Aneb "ako to (ne)viem s foťákom"


Ten nádherný-úžasný-prekrásny-gieniálny foťáčik, bohužial nie je môj :´( ale otcov.
Fotím Canonom A95-kou, ktorý som dostala pred vyše rokom (neviem presne)

Fotím...
* * *
* * *

Projekt
Cestou necestou naprieč svetom

> Malou veľkou Bratislavou

Keď slnko zachádza...

21. února 2012 v 22:20 | Anne |  I shoot... nature
(Kto vie čo zo svojich skrýš vychádza? :D)

(ano, vymyslela som to ja.. ani neviem ako mi to napadlo xD Mám proste furt šialené nápady :P )
Jedná sa o fotky čo môžte zistiť už z názvu. Fotené sú už dávnejšie, neviem presne kedy no nádherná červeň ma prinútila aby som zobrala foťáčik a nafotila výhľad z našeho bytíku ^^



Ďalšie v celom článku..

Krištáľové srdce > Varovanie |2|

20. února 2012 v 16:10 | Anne |  Krištáľové srdce

// Pridávam ďalšiu kapitolu príbehu :) Síce dosť krátka ale nabudúce bude (dúfam) o čosi dlhšia a časom sa vysvetlí všetko čo sa Cass deje.
Ďakujem všetkým za komentáre :* dávate mi silu do písania! Thanks, darlings


Krištáľové srdce > "Mami!" |1|

17. února 2012 v 14:33 | Anne |  Krištáľové srdce
nehovo biela krajina, tiahla sa až niekam za obzor.

Na jej kraji, pokrytej priezračným snehom, stál malý domček. Strechu mal celú bielu a na okná dopadali malé aj veľké snehové vločky. Šmýkali sa po skle, až nakoniec dopadli ľahučko ako pierka, na zem a stratili sa v čistom, čerstvo napadnutom snehu. V jednom z okien stálo dievčatko. Dlhé, žiarivo blonďavé vlasy jej spadali na plecia. Zakrývali prenikavé malé oči, dve perličky, modré ako oceán. Mohla mať okolo piatich rokov. Triasla sa od zimy, no väčšmi od strachu. Bola bosá, stála tam, v mraze, ktorý ju obklopoval všade navôkol. Na sebe mala len krátke modré šaty a cez plecia prehodený tenký hnedý svetrík. V jej očiach sa zračili slzy. Stratila to, čo je pre ňu najhlavnejšie na svete. Stratila všetko.

"Mami." Ticho rozliehajúce sa po dome preťal jej tichý hlások. Žiadny ohlas. Žiadna odpoveď. Nič.

"Mami!" prehovorila znova, hlasnejšie, no jej hlas znel ticho a bezradne. Nepríjemne poskakoval od strachu a sĺz, ktoré sa jej rinuli po tvári. Pred očami stále videla tú tvár. Tie prenikavé tmavé oči a diabolský úsmev. Videla všetko, čo sa stalo pred necelým rokom, no jej to stále pripadalo, ako keby sa to stalo práve teraz. Práve tu, pozerala sa na to cez toto okno. Prešla malými prstíkmi po okennom skle, na ktorom ostávali odtlačky jej dlane.

Oni jej zobrali matku. Osobu, ktorá jej dala život a milovala ju nadovšetko na svete.

Nie! Mami! Ozývali sa jej v hlave jej vlastné slová, jej vlastný plač. Nemohla však nič spraviť.

Postavy zahalené v čiernom zmizli spolu s Elis, jej matkou. Stopy, ktoré si predstavovala v bielom snehu o chvíľu zahalila nová vrstva priezračných snehových vločiek.

Všetky známky po tých mužoch, dokonca aj oni sami, ako keby sa vyparili. Zmizli v čiernej hmle, ostalo po nich len ticho, v ktorom sa ozývali iba zúfalé vzlyky dievčatka.




Strhla som sa zo sna a prudko posadila na posteli. Prerývane som dýchala hustý vzduch rozliehajúci sa po mojej izbe. Perina ležala vedľa postele, na zemi pokrytej azúrovo-modrým kobercom. Zrejme som ju zhodila, keď som spala. Vstala som z postele a naslepo nahmatala lampu na nočnom stolíku. Stisla som vypínač. Svetlo vychádzajúce z lampičky ožiarilo celú izbu. Staré hodinky nad mojou posteľou ukazovali pol druhej v noci. Pomalé sústavné tikanie prelomilo to ťaživé ticho, ktoré vládlo nielen v mojej izbe, ale v celom dome. Prešla som priestor mojej malej, ale predsa útulnej izbietky pohľadom. Na modro namaľované steny sa v matnom svetle vychádzajúcom z lampy zdali tmavšie, než cez slnečný deň. Stromy, ako vietor prehýbal ich koruny, na ne vrhali desivé tiene. Oproti drevenej posteli stál šatník, vysoký až po strop. Kúsok vedľa neho bolo zrkadlo a pred ním toaletný stolík. Ako vždy, sa na ňom povaľovali rôzne šminky, hrebeň, laky na nechty a iné drobnosti, pre mňa nezbytné pre život. Nechýbala tu, samozrejme, veľká plazmová televízia či písací stôl v rohu. Bol zaprataný papiermi, knižkami, zošitmi a všetkým možným, vrátane notebooku. Prešla som ku oknu, ktoré bolo, kvôli pouličnej lampe svietiacej mi do izby hneď pod nim do polovice zatiahnuté hrubým silno modrým závesom a odtiahla ho. Naskytol sa mi výhľad na rad domov oproti. Pouličná lampa osvetľovala jednu z Londýnskych uličiek, po ktorej len občas prechádzalo jedno, či dve autá. Bývam spolu s rodičmi a starším bratom, ktorý však často (to znamená takmer nikdy) nie je doma v tichšej časti rušného Londýna, čo nám však vyhovuje a cítime sa tu dobre. Prisťahovali sme sa sem pred vyše desiatimi rokmi z Talianska.

Otvorila som okno, aby som aspoň trochu vyvetrala ten vydýchaný vzduch. Chladný vietor, ktorý fúkal vonku mi ihneď rozhádzal svetlé dlhé vlasy do všetkých strán. Oprela som sa rukami o parapet a zavrela oči. Užívala som si nočný vzduch, ktorý ma príjemne štípal v nose. Dlhšie bolo v celej izbe ticho, až kým som nezačula auto prechádzajúce pod našim domom. Čierny Peugeot, presne, aký má aj môj otec, zabočil za roh a za necelých desať minút sa z tieňa vynorila osoba. Podľa silnej postavy zjavne mužská. Obzrel sa, ako by na niekoho čakal. Netrvalo dlho a ani sama neviem ako, z čista-jasna kúsok pred ním stál druhý muž.

"Pane, nepodarilo sa nám zistiť, kde je, no to Srdce má podľa všetkého jeho dcéra," preťal ticho jeden z chlapov. Ten hlas sa mi zdal známy, ale nevedela som, komu patril. Priam z neho sálali obavy a neistota. Zdal sa mi mierne roztrasený, napriek tomu, že sa muž snažil, aby pôsobil tvrdo. Načúvala som so zatajeným dychom ich rozhovoru, dívala sa do tmy a v mysli sa presviedčala, že to nie je dobrý nápad. Vedela som, že to nemám robiť, že nemám počúvať, pretože to nie je pre moje uši a je to vec tých dvoch, no napriek tomu zvíťazila moja zvedavosť.

"Výborne," prehovoril druhý, podstatne vyšší, so zavalitou postavou. Jeho hlas spôsobil, že mi celým telom prešiel mráz. "Výborne," zopakoval. Chvíľu bolo mučivé ticho, až kým znova neprehovoril. Znel mierne podráždene, no nenechal sa vyviesť z miery a zachoval si tvrdú, chladne pokojnú masku. Alebo sa mi to len zdalo. Čo je mi vlastne do toho? Počúvam rozhovor neznámych ľudí a k tomu, nevypadá to na to, že by sa priateľsky bavili pri kávičke.

"Zisti, kde je. Nájdem ťa, Ämira. Konečne bude Krištáľové srdce moje. Dúfam, že ma nesklameš, inak..." vetu zakončil zlovestným zasyčaním a následne zmizol v oblaku čiernej hmly. Počkať... čierna hmla? To nie je možné! Asi mám halušky, pomyslela som si krútiac hlavou nad svojou naivnosťou. Pretrela som si oči a nemo, s udivenou grimasou, ktorá mi primrzla na tvári pozerala na miesto, kde pred chvíľou stál ten muž. Konečne bude Krištáľové srdce moje, zneli mi stále dokola v hlave jeho slová. Ten zlovestný tón, ktorý mi spôsobil husiu kožu po celom tele. Druhý, akosi známy neznámy sa otočil a s pohľadom k zemi sa dal do kroku. Sledovala som jeho kroky, až kým mi nezmizol z dohľad. Chcela som si ísť ľahnúť a ďalej spať, no vyrušili ma zvuky vychádzajúce z chodby. Niekto odomykal vchodové dvere. Dosť ma to prekvapilo, keďže som sa domnievala, že obaja rodičia spia. Potichu som prišla ku dverám a priložila si na ne ucho. Nič som však nepočula. Zaujímavé, že mňa je vždy počuť aj na prízemie a odtiaľto nikdy nepočujem, čo sa deje na chodbe. Potichu, skoro nečujne som otvorila dvere vedúce na chodbu a započúvala sa do ticha v celom dome. Z prízemia sa po chvíli ozvali kroky. Prešla som cez krátku tmavú chodbu až ku schodisku na jej konci a nahla sa cez zábradlie, aby som videla, kto je v obývačke. Postava bola ku mne otočená chrbtom, takže bolo vidieť len čierny kabát a tmavo modré džínsy. Došlo mi, že som zrovna bola svedkom niečoho, čo nepatrilo mojim ušiam, no keď som si spojila jedna a jedna dokopy, zistenie ma zasiahlo do srdca ako šíp. Bol to môj otec!



Krištáľové srdce > Prológ

10. února 2012 v 16:53 | Anne |  Krištáľové srdce
//Ahooj :) Rozhodla som sa sem dať prvý príbeh. Bližšie informácie nájdete TU. Dúfam, že sa vám bude páčiť a napíšete aj komentár :)

Písal sa rok 1995, keď sa v malom mestečku v južnom Taliansku narodilo dievčatko. Vyzerala ako anjelik. Mala čarovný úsmev a v malých modrých očkách jej iskrila radosť. Nevinnosť, to bolo to, čo vystihovalo jej výraz na bledej malej tváričke. Hlboko v jej duši sa však skrývalo niečo mocné, niečo, čo jej, chtiac-nechtiac zmení život na boj. Boj o klenot vzácnejší než diamanty či rýdze zlato. Okrem neopísateľnej moci však v sebe tento klenot ukrýva skrytú nástrahu. Dokáže skrývať dar, ktorý dostala navždy? Dokáže ho skryť pred očami tých, ktorí vedia o všetkom? Pred očami tých, ktorým je súdené ničiť a zabíjať?


My stories

10. února 2012 v 16:42 | Anne
S perom v ruke...


Krátke poviedky *jednorázovky*

Kapitolovky


> Krištáľové srdce


Krištáľové srdce
"najvzácnejší klenot je pravá láska"

Žáner: Fantasy, romantický, dobrodružný...
Stav: Rozpísaný

Príbeh o láske, ale aj o nenávisti. O tom, že nič nemusí byť tak, ako vyzerá.
Život hlavnej hrdinky sa začína komplikovať, keď zisťuje to, čo jej rodičia zatajili.
Rozhodne sa hľadať pravdu, aj keby ju to malo stáť život.

Kapitoly:
Prológ > 1 |2 |3 |4 |5 |6 |7 |8 |9 |10 |11 |12 |13 ...



My photos > Mystic nature

2. února 2012 v 15:03 | Anne |  I shoot... nature
Dávam sem moje prvé fotky (samozrejme, na tomto blogu. Koľko som ich už spravila ani nespočitam xD)
Dúfam že sa budú páčiť. Budem rada keď napíšete komentár. Kritiku beriem tak že čo ma nezabije, to ma posilní ;) Takže smelo do mňa...