• Môj grafický blog: AMIRRA-GRAPHIC.BLOG.CZ


Pre tých, ktorý, rovnako ako ja, podľahli kúzlu textových RPG, ale aj tých, ktorí netušia, o čo go..

SEOUL GANGS

* * *

SEKTOR 9

Bojuj o život v zničenom meste budúcnosti.

Krištáľové srdce > žuvačka |3|

3. března 2012 v 11:34 | Anne |  Krištáľové srdce
/ Pridávam ďalšiu kapitolu príbehu :) Dúfam že sa bude páčiť a napíšete svoj názor. Píšem preto, lebo ma to baví aj keď viem, že to nieje žiadna sláva :D Ale teraz už k veci.. príjemné čítanie ;)

yjavene som sa dívala na ten obraz. V hlave mi stále zneli tie slová ako ozvena.
Prekrikovali sa cez seba a pripadala som si ako uprostred hádky. Cítila som, že tie slová neveštia nič dobrého. Nie je to len hra na schovávačku. Tu ide o veľa. Ide o život. O jej život. Ale čo s tým mám ja? Čo mám robiť?


Nájdem ťa... Šeptal ten chladný hlas.
Načisto som sa pomiatla, že vidím živú fotku? Počujem tak živé hlasy?
Dlane som si horúčkovito pritláčala na mokré čelo od potu v snahe zastaviť tie hlasy.
Zviezla som sa k zemi a zavrela oči.
"Cass, si v poriadku?" počula som tichý, tak vzdialený hlas. Nemusela som sa pozerať (vo výhľade mi aj tak bránili moje ruky, ktoré sa snažili zastaviť bolesť v hlave), vedela som, že mama stojí nado mnou.
Cítila som jej dlaň na mojom pleci. Hlasy pomaly ale iste utíchali, až ustali úplne.
Do mojich uší sa dostal hlas moderátorky správ, ako oznamuje niečo, čo som cez to všetko, čo sa teraz stalo, nestihla vnímať.
"Cassie?" šepla mama ustráchane. Postavila som sa zo zeme a snažila sa spojiť dva obrazy postavy skláňajúcej sa nado mnou do jedného.
Som z tohto celého natoľko šokovaná, že namiesto odpovede na mamu nemo civím ako na zjavenie.
"Som," uisťovala som mamu, ktorá na mňa upierala vyľakaný a zjavne vykoľajený pohľad. No nie je jediná, kto je mimo. Zaprela som sa rukami o zem a zdvihla na nohy, keď už mi k tomu ona nepomôže a stále nado mnou stojí ako stĺp. Hlava sa mi, chvalabohu, prestala točiť ako po jazde na kolotoči, čím dala možnosť myšlienkam, aby mi do nej vošli a zaplnili ju otázkami, na ktoré neviem sama odpovedať. Niekto vie všetky odpovede, ale ja neviem kto. Tie hlasy boli tak skutočné, ako keby ich vyslovil niekto priamo do mojich uší. Tie slová mnou prešli a spôsobili triašku celého tela spolu s miliónmi otázok.
Jedna otázku som si však zodpovedala sama. Nie je to len nejaký vtip.
Na hľadanie odpovedí však nebol čas. Skončili správy, čo znamená len jedno. Začína sa vyučovanie.
"Vážne ti nič nie je? Bolí ťa hlava? Možno to bude pubertou. Vieš, ja v tvojom veku..." začala mama s rozprávaním svojho "zaujímavého" príbeh. Ja ale na toto nemám čas!
"Vážne, nič mi nie je. Prepáč, musím ísť do školy." Chytila som tašku, ktorá mi predtým vypadla z ruky a rozbehla sa ku dverám dúfajúc, že som nezmeškala autobus.
Samozrejme, pri mojom šťastí sa tak stalo. Keď som pribehla k zastávke, ktorá je asi dve minúty rýchlej chôdze od nášho domu, tesne som sa minula so starým, bielo-hnedo-žltým (ťažko posúdiť jeho farbu, keď ho celý pokrýva hrdza a špina) školským autobusom.
"Sakra," zamrmlala som si pre seba. Nezostáva mi nič iné, len počkať si na ďalší.
Zo zákruty sa o chvíľu vynorilo povedomé auto. Strieborný Volkswagen Passat.
Hneď mi došlo, komu patrí. Je mojej mamy. Stihla som si všimnúť, že s niekým, popri tom, ako zabáča okolo zastávky (samozrejme, bez toho aby si ma všimla. Veď ja som neviditeľná. Volajte ma "Casper") telefonuje. Vypadá, že má naponáhlo a človiečikovi na druhej strane linky niečo urputne vysvetľuje. Zarazilo ma to, že si ma ani nevšimla. Určite sa ponáhľa chrániť niekomu krk na súde, namiesto toho, že by ho chránila svojej dcére, ktorej ho vykrúti Deerová, keď príde neskoro na chémiu. Netrvalo dlho a predo mnou zastal poloprázdny autobus.


Vystúpila som pred veľkou, starou budovou prestížnej súkromnej školy, ktorú mi rodičia platili.
Parkovisko pred školou bolo zaplnené autami žiakov z vyšších ročníkov. Tých, ktorí už majú to šťastie šoférovať. Keďže, ako som už spomínala, moji rodičia často (často? Skôr nikdy) nemajú čas a brat, ktorý mi, pokým nestretol Nataliu, slúžil ako taxikár a vozil ma do školy sa sťahuje, jediné čo mi teda ostáva, je chodiť autobusom.
Nad pomerne vysokou šedou budovou, z ktorej opadáva omietka na špinavé schody od všetkých tých topánok, ktoré cez ne prešli sa tiahla jasná modrá obloha. Aprílové slnko žiarilo na nebi a ja som sa rozhodla pred ním radšej skryť dnu. Prešla som vyľudneným priestorom a vošla do budovy školy. Chodby boli tiež tiché a neobývané ako areál pred školou. Prechádzala som medzi dverami do tried a pohľadom hľadala dvere s nápisom II. C.
Práve máme chémiu s profesorkou Deerovou. Nebude rada, že prichádzam na jej hodinu tak neskoro. Keď sa tak pozerám na hodinky, za chvíľu hodina končí. V chémií som nikdy nebola dobrá. Asi preto, lebo ma to nikdy ani nezaujímalo. Hodiny chémie beriem ako za trest. Natiahla som ruku ku kľučke a stisla ju. Pohľady všetkých spolužiakov sa hneď presunuli na mňa. Samozrejme, vrátane toho profesorkinho.
"Slečna Thomsnová?" už, už ma chcela spovedať, kde som bola, keď v tom som ju prerušila slovíčkom, ktoré tak nerada používam, hlavne pred celou triedou a ňou. Postaršou, hnedovlasou pani s prenikavým pohľadom.
"Prepáčte, pani profesorka. Ja..." v hlave som si z desiatok výhovoriek vyberala tú najvhodnejšiu a samozrejme, najuveriteľnejšiu. Väčšina z nich však bola úplná blbosť, tak som ich rovno vylúčila.
"Zaspala som. Už sa to nestane," zamrmlala som potichu a pohľadom zbežne prešla triedu.
"Sadnite si," neunikol mi jej pohľad na mierne zamračenej tvári. Radšej som nič nehovorila a prešla k môjmu miestu vedľa najlepšej kamarátky, Alyssy.
Hnedé, rovné vlasy jej spadajú až na ramená. Veľa ľudí k nej má rešpekt, vďaka jej presvedčivému pohľadu a vodcovskej povahe. Oči má hnedé, ako vlasy a nad nimi vždy precízne upravené obočie.
"No konečne! Myslela som si, že sa tu unudím s smrti," šepla Lyssa namrzene. Ona neznáša hodiny chémie snáď väčšmi, než ja.
"Niečo ma zdržalo, tak som musela ísť druhým busom," vysvetlila som stručne, no tak, aby to nikto, vrátane Deerovej nepočul.
"Hm?" Lyssa je známa svojou minimálnou inteligenciou a netrápi sa s dlhými vetami, väčšinou dá svoju zvedavosť najavo nadvihnutým obočím a tým jej obvyklým "Hm?" za čo som rada, keďže jej tým pádom stačia jednoduché odpovede.
"Vieš čo, potom ti to poviem," ukončila som týmto našu debatu, teda aspoň som dúfala, že to ďalej nebude rozoberať.
"Ideš dnes do mesta? Otvorili nový značkový butik. Potrebujem nejaké nové šaty, moja skriňa..." zmenila tému uprostred hodiny na nákupy a to jej večné sťažovanie sa, že nemá nič na seba. Keby ste videli jej skriňu, prvé čo vám napadne by určite bolo, že má vlastný obchod alebo bohatých rodičov.
Profesorka pred tabuľou, na ktorej boli nakreslené rôzne rovnice a tabuľky, vysvetľovala niečo, čomu som, až na to, že sa to musíme všetko, do posledného písmenka či čísla naučiť, nerozumela.
"Cass." Drgla ma Lyssa lakťom a prebrala ma tak zo zamyslenia nad tými všetkými písmenkami a číslicami.
"Čo?" Lysse rýchlo došlo (a to má IQ snáď nižšie než ja, teda aspoň čo sa týka učenia), že som mimo, preto s prekrútením očí zopakovala otázku.
"Ideš dneska do mesta?" Obrátila som sa k nej a lakťom sa oprela o lavicu. Musím priznať, že sa mi tam nechce. Už len preto, lebo by som mala stráviť cestu v preplnenom autobuse. Lyssa hneď poznala, že sa rozhodujem alebo že už som rozhodnutá a premýšľam, ako jej zdeliť, pre ňu nie moc uspokojujúci verdikt.
"Sľúbila si mi to," vytiahla na mňa spolu s tými psími očami skôr, než som jej odpovedala, no z mojej tváre sa dá zistiť veľa.
"To áno, ale... mama má veľa práce," povedala som hlasom, ktorý presne zračil to, čo som cítila. Znel ako niekde v kaviarni a nie na hodine chémie. Niekoľko študentov sa za nami otočilo. Dokonca aj Lyssa mi venovala nepekný pohľad.
"Tak pôjdeme hneď po škole, čo povieš? Príde pre mňa otec, môže nás vysadiť rovno v meste," navrhla a ja som sa pousmiala. Ona vie, že nerada chodím busom alebo čímkoľvek iným, kde je veľa ľudí, smrad a špina. Len som prikývla a uprela zrak na tabulu. Nervózne som si trela zápästie, kde väčšinou mávam farebné veľké hodinky a zopár pestrofarebných náramkov. Samozrejme, dneska som na ne zabudla. Každú chvíľu by malo zvoniť. Profesorka podišla ku katedre a oprela sa rukami o stoličku. Prešla triedu pohľadom a chystala sa nám niečo povedať. Keď som si rukou prešla po vlasoch, zacítila som niečo hnusne lepkavé. Nalepilo sa mi to na vlasy a akokoľvek som sa to snažila dať dole, len som si viac strapatila vlasy. Prvé, čo mi napadlo, bolo otočiť sa na Simona, hnedovlasého chalana, ktorý má záľubu v tom, robiť ostatným zle. Jeho prehnane milý, nevinný, anjelikovský úsmev hovoril za všetko. Zúžila som oči, zvraštila obočie a nahnevane si odfrkla.
"Ty idiot!" vyšlo mi z úst skôr, než si uvedomila, že hovorím nahlas, takže ma Deerová spražila pohľadom.
"Thomsnová! Máte nejaký problém?" Jej tón hlasu znel chladne a nepriateľsky. Povedala by som, nie ja som to vedela úplne isto, že ma nemá rada. Pokrútila som hlavou a snažila sa ten hnev smerovaný Simonovi skryť pod úsmev.
"Fajn. Pripravte sa na zajtrajší test..." ďalej už som nepočúvala. Bola som príliš zaujatá tou lepkavou vecou v mojich vlasoch.
"To som vážne nechcel," prehovoril Simon na svoju obranu, no v jeho hlase som počula zadržovaný smiech. Nevydržal to. Triedou sa rozoznel hlasný rehot. Profesorka udrela rukami o stôl a všetci, ktorí sa obrátili za rehotom (predsa len, šialenec Simon je zaujímavejší, než nejaká nudná prednáška pred tabulou) jej venovali pozornosť. Zvuk zvončeka zastavil profesorkine slová na polceste. Videla som na spolužiakoch, že nemo jasajú. A ja s nimi. Jedno dievča sa postavilo a začalo zotierať z tabule, už tak špinavou handrou vzorce, ktoré som si ani nestihla odpísať. Teraz ma však väčšmi trápila tá žuvačka v mojich vlasoch! Profesorka spolu so svojimi vecami, papiermi a spismi odišla z triedy a ja som sa postavila z lavice.
"Simon! Daj to už aj dole!" zarevala som na neho a snažila sa dať z vlasov tú nechutnú vec dole. Lyssa si ju už tiež všimla a pomáhala mi nejako sa toho zbaviť.
"Ochutnaj ju, je malinová." Zasmial sa a nepriamo sa mi vlastne vysmieval.
"Počkaj, toto ti nedarujem!" Vrhla som sa na Simona, no on sa len pobavene smial nad mojou hystériou nad žuvačkou, ktorá, ako to sám povedal (ale musíte uznať, klamať nevie) náhodou skončila na mojej hlave. Lyssa ma chytila za ruku a ťahala späť, no ja som stále naťahovala ruky k Simonovi. Už som si predstavovala moju dlaň na jeho tvári.


 

9 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Barbra Storm Barbra Storm | Web | 3. března 2012 v 20:17 | Reagovat

Já to prostě..nechápu.
Jakto, že můžete všichni psát tak dokonale a já tak hrozně? :( :-D
Asi budu brečet :-D

2 Anne Anne | Web | 3. března 2012 v 20:20 | Reagovat

[1]: Hrozně? :O *drgne ju lakťom* ako to môžeš povedať? Píšeš úžasne! :D
A ďakujem :)))

3 Sherylin Lee Sherylin Lee | E-mail | Web | 3. března 2012 v 23:22 | Reagovat

Ten Simon je debil! Normálne som mala nervy, niektoré slovíčka sa Ti opakujú (napríklad autobus, autobus... skús to nahradiť a v úvode pohľad). Viac vecí som si nevšimla. Som zvedavá o čo ide :).

4 Anne Anne | Web | 3. března 2012 v 23:35 | Reagovat

[3]: :D Píšem podľa živej inšpirácie...
Viem, všimla som si. Kapitolku som sem hodila tesne pred odchodom na nákupy tak som si to po sebe ani neprečítala.
Zajtra sa to pokúsim opraviť. Ďakujem za komentár, pokračovanie sa budem snažiť dopísať a hodiť sem čo najskôr :)

5 Erin Erin | E-mail | Web | 5. března 2012 v 17:33 | Reagovat

Hej, tak ten by dostal takovou bombu mezi oči! :-D Fakt, že jsem na svoje vlasy háklivá...
Jinak jsou kapitoly čím dál tím lepší, delší... jen tak dál. Hmm, já jenom čekám, až z těch normálních pasáží ze života přeješ z ničeho nic do těch nenormálních ;-)

6 Anne Anne | Web | 5. března 2012 v 17:38 | Reagovat

[5]::D tiež by ma to nas... nahnevalo :D
Ono sa to strieda ako na kolotoči :D :D raz je kľud, potom sa zas niečo pokazí a odnesie si to hlavná hrdinka :D ale čoskoro príde na to hlavné, tak dúfam že pokračovanie nesklame :) ďakujem :))

7 sabi-stars sabi-stars | Web | 6. března 2012 v 18:56 | Reagovat

Mam prepisat blog na tento???

8 Sherylin Lee Sherylin Lee | E-mail | Web | 7. března 2012 v 12:32 | Reagovat

Znova som si to prečítala. Budem Ti vytýkať chyby a nie dokonalosti. Čo nevytknem je totiž dobre.

Priestor pred školou, nazývaný parkovisko bol zaplnený autami žiakov z vyšších ročníkov.
(Hm, stačí keď napíšeš parkovisko pred budovou... :))

Ďalej: modrá obloha. Aprílové slnko žiarilo na oblohe.
(Obloha sa Ti dvakrát opakuje.)

Z mojej strany toľko. Už dvakrát som si to stihla prečítať ;), aj to preto, lebo si nepridala aktualizáciu :).

9 Anne Anne | Web | 7. března 2012 v 15:08 | Reagovat

[8]: Ďakujem za rady :)
Na korekciu kapitoliek zatiaľ nebol čas..
čoskoro si k tomu sadnem :D dúfam

10 Peťula Peťula | Web | 8. března 2012 v 20:18 | Reagovat

chtěla bych se zeptat, jestli si tě mám teda z affs vymazat, nebo jak?? :)

11 Sherylin Lee Sherylin Lee | E-mail | Web | 9. března 2012 v 10:15 | Reagovat

Ahoj, hm, mohla som Ti napísať na skype, ale ja som asi posadnutá komentovaním - aj keď to tentokrát nebude k článku (čo sa vopred ospravedlňujem), ale keďže potrebujem pomoc, tak sa opovážim Ti dať nabídku (čechizmus), ktorá vyzerá ako spam, ale nie je to spam, iba ponuka, na ktorú môžeš, ale nemusíš zareagovať : http://kniznymaniak.blog.cz/1202/spropaguj-svoj-web-a-posli-ikonku

A prosím daj mi vedieť, aj keď áno, aj keď nie.

Thank you ;).

12 Sherylin Lee Sherylin Lee | E-mail | Web | 9. března 2012 v 13:08 | Reagovat

Myslím si, že pre Teba to nie je problém (vytvoriť ikonku). Videla som aj ostatné obrázky :). Teda ak si ich tvorila Ty :). Dokonca odhadujem, že aj blog si si sama urobila, takže :) - si na tom určite lepšie ako ja, čo by som sama asi ani blog neurobila :).

13 Sherylin Lee Sherylin Lee | E-mail | Web | 9. března 2012 v 19:15 | Reagovat

Áno, gif môže byť, rozmery 150x150 pix :), ak sa dobre pamätám :D.

14 pimpinela pimpinela | Web | 9. března 2012 v 22:13 | Reagovat

Ďakujem za kometár. Veľmi potešíl. Máš to tú celkom pekné. Trošku sa tu poobzerám. ;)

15 Faint Faint | Web | 14. března 2012 v 13:49 | Reagovat

no ty vole to je úžastné :D tú žuačku by som vo vlasoch nechcela...aa potešili ma tvoje komentáre dík že čítaš temních

16 Mathie D. Nepochopená Mathie D. Nepochopená | E-mail | Web | 14. března 2012 v 19:18 | Reagovat

krásne ! :O ach ten Simon... :D

17 Vicky Vicky | Web | 24. března 2012 v 10:38 | Reagovat

tu žvejkačku bych ráda nalepila tomu Simonovi do hlavy!!! >=( nesnáším kluky, co provedou nějakou kravinu a pak se jen tak usmějí jako andílek!!! >=(
ale kapitola se mi moc líbila, nemám nic, co bych Ti vytkla, snad jen se zeptám, kdy bude další kapitolka?? :) :)

18 vera vera | Web | 27. března 2012 v 22:03 | Reagovat

tyjo žvýkačka ve vlasech...moje noční můra :D ještě že za mnou ve škole sedí kámoška a vcelku normální kluk takže to nehrozí.:D povídka mě zaujala!! (myslím že už jsem ji četla někdy předtím, ale až teď jsem si všimla, že tu ode mě nemáš komentář. piš dál! já tě budu podporovat na 110%! :D

19 Lunar Lunar | E-mail | Web | 25. dubna 2012 v 21:16 | Reagovat

Dúfam, že mu to poriadne natrie! Keby mne dal niekto žuvačku do vlasov už by to neprežil :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama