• Môj grafický blog: AMIRRA-GRAPHIC.BLOG.CZ


Pre tých, ktorý, rovnako ako ja, podľahli kúzlu textových RPG, ale aj tých, ktorí netušia, o čo go..

SEOUL GANGS

* * *

SEKTOR 9

Bojuj o život v zničenom meste budúcnosti.

Duben 2012

Slnko môjho sveta...

27. dubna 2012 v 20:31 | Anne |  Básníím -> blázníím...
Už si ani nepamätám, kedy som ja naposledy stvorila niečo "básnickéého" :D
Dnes poobede som videla na blogu tému týždňa MINULOSŤ a pôvodne táto báseň mala byť na túto tému.
Teraz si nie som istá, či do tejto kategórie spadá, no myslím, že hej :)

Môžeš stratiť všetko, na čom ti záleží,
no NIKTO ti nezoberie to, čo nosíš v srdci...

Let´s go ( Malé upozornenie: neviem skladať básne, takže to tak aj vyzerá :D Budem rada za vaše ÚPRIMNÉ názory ^^ Ďakujeem zlata :)* )

Dívam sa na fotky, na ktorých sme šťastní,
ja, ty, spolu dvaja, vo vrúcnom objatí.
Pripadám si, ako by to bolo včera,
pocit, že to skončilo mi hrdlo zviera.
Nemôžem uveriť, že tvoje slová,
raz si budem opakovať stále zas a znova.
Že už nepočujem tvoj sladký hlas,
neuvidím tie krásne oči ešte raz.
Tvoj úsmev, čo mi vždy vrátil nádej,
keď som zastala a nechcela ísť ďalej.
Bol si pre mňa ako hviezda, slnko môjho sveta,
krásnym zvukom rozoznela sa, každá tvoja veta.
Ukazoval si mi cestu, viedol ma, kade ísť,
s tebou som sa nebála, že môžem z cesty zísť.
Viedol si ma tmavým lesom lží a bolesti,
no s tebou som nevnímala žiadne starosti.
Nechal si ma samú, odišiel si preč,
ako by moje srdce, prebodol ostrý meč.
Ostala po ňom len obrovská diera,
opustilo šťastie, vytratila sa viera.
Trhám naše fotky na milión malých kúskov,
len mi ťa pripomínajú, cítim v srdci úzkosť.
Horúca slza razí si cestu po mojej tvári,
je zbytočné sa pred ľuďmi stále šťastne tváriť.
Nechcem hrať túto hru, skrývať sa za clonu lží.
Vravieval si mi, život neprežívaj, ale ži!

Podnadpis: nezaujímavé x)

25. dubna 2012 v 20:58 | Anne |  Žvásty, keci...
Guten tááág ^^
(už mi z nemčiny je-e-e.. domyslite si :D)
Ako sa máte? :) Dlhšie som nepísala nejaké tie nudné rečičky a to sa s vami chcem podeliť o môj (ne)záživný víkend á la výlet do Nitry :D :D
Škola? Hrôza a DĚS!

Krištáľové srdce > "No tak, zdvihni to!" |5|

22. dubna 2012 v 17:08 | Anne |  Krištáľové srdce
Po dlhšej dobe zas ďalšia kapitola :) Dala som sa do opravovania predošlých, keďže tam bolo moreeeee chýb :/ Najviac chýb robím, keď píšem za priamou rečou čiarku a nie bodku, keď tam má byť! Grr!
A viete, čo som zistila? A strašne ma to sere :/ Že môj mozoček nedomyslel, že KRYŠTÁLOVÉ SRDCE má byť s mäkkým i :( Ale ja na to už teraz, s prepáčením serem :S opravovať to na obálke, blogu, MT, PP a bohvie kde ešte :D (ale nie, that´s all)
Dúfam, že sa kapča bude ľúbiť. Celkovo nič zaujímavé :D A predtým, než začnete čítať, si uvedomte, že myslienie takmer 15 ročného šialenca sa môže líšiť s myslením o rok-dva staršej slečinky :D (Cass)
Baví ma písať Dylanovo drzé správanie, takže som si pri tej časti v buse dosť zgustla ^^ ale dosť kecov.
Príjemné čítanie a budem rada za komentáre (Kritika je tiež vítaná! ;D Kľudne ma upozornite na každú chybku, lebo ako je známe, adminka sa s chybami nekamoší a chce ich všetkých ukillovať!)


"Čože?" Ďalší šok, ktorý ma prikoval k zemi. "Cho.."
"Bola som blbá," prerušila ma a prebodla pohľadom, ktorý dáva jasne najavo, že sa o tom viac nechce baviť.
"Ale prečo... prečo si mi to nepovedala?" vyzvedala som ďalej kráčajúc popri jednom obchode, z ktorého vychádzali dve dievčatá asi v našom veku s taškami plnými vecí v rukách. Odpovede som však dlho nedočkala. "Hovoríme si predsa všetko." Došlo mi, že ju moja zvedavosť zjavne hnevá. Po chvíli však začala potichu hovoriť.
"Rozišli sme sa po pár mesiacoch." Vedela som, že spomínať na to pre ňu nie je ľahké, no ďalej som počúvala s pohľadom upretým k zemi. Míňali sme nohy okoloidúcich... tenisky, sandále, conversky, občas aj topánky na desne vysokých podpätkoch. Z predstavy chodiť na niečom takom sa mi točila hlava. Pri mojej šikovnosti by som skončila na zemi skôr, než by som stihla spraviť krok dopredu.
"Ako keby sme sa nikdy nepoznali. Ignoroval ma. Ignoroval moje telefonáty a správy. Radšej bol so svojimi kamošmi, ako so mnou. Vtedy medzi nich patril aj Ansel. A ja som nezniesla pocit, že na mne mu už vôbec nezáleží. Vieš, čo mi povedal? V deň, čo sme sa rozišli?" Potriasla hlavou v snahe odohnať všetky myšlienky na neho a na ten deň. "Že som rovnaká ako môj brat. Povedal mi.. že som štetka. Že... že medzi nami nikdy nič nebolo," koktala Lyssa a nechala chladný vietor, nech ju zbaví zlých myšlienok. "Určite to s ním brat pokašlal a na mňa sa..."
"Lyssa! Nemôžeš za to. Takto ti len dokázal, že ti za to nestojí. Nestojí ti za to!" Stisla som jej ruku.
"Nezazlievam mu to, Anselovi. Bola som len Dylanovou bábkou. Nič viac," pokračovala Lyssa tichšie a zjavne pokojnejšie. Oblečenie jej už stihlo ako tak uschnúť.
"Vieš čo, vykašli sa na neho."
Prišli sme ku spleti ulíc vedúcich ku schátralým bytovkám. Lyssa vytiahla mobil a utrela mokrú obrazovku do mojej mikiny.
"Debil..." mrmlala snažiac sa oživiť svoj čierny dotykový Samsung.
"Je to k ničomu! Nejde zapnúť!" Oprela sa o špinavú stenu jednej z bytoviek, na ktorej sa ledva drží omietka a po bezúspešnej snahe zapnúť premočený mobil ho dala do jednej z tašiek. Zdvihla ku mne pohľad, akoby dúfala, že niečo vymyslím.
"Koľko je hodín?" spýtala sa, zatiaľ čo ja som hľadala vo vreckách a v taške svoj mobil. Keď som ho našla na spodku tašky, pod kopou vecí, medzi ktorými nechýbala kožená biela peňaženka, papierové vreckovky či zväzok kľúčov od domu, pozrela som sa na displej, kde svietili hodinky.
"Za štyri minúty sedem."
Lyssa chvíľu premýšľala a napokon s istotou povedala: "Zavolaj môjmu otcovi, nech po nás príde. Takto nehodlám ani náhodou ísť medzi ľudí!"
Zatiaľ čo Lyssa ticho nadávala a snažila sa vyžmýkať čo najviac vody z vlasov a oblečenia, hľadala som v kontaktoch číslo na otca Lyss, no bezúspešne.
"Daj mi jeho číslo." Zdvihla som pohľad od displeja. Lyssa sa zamyslela a trhane diktovala čísla, ktoré našla zapadnuté v pamäti. Vytočila som rad číslic a spolu s Lyss čakala, či to dotyčný (dúfajúc, že sme číslo napísali dobre a nezavolali niekomu úplne cudziemu) zdvihne. Po dlhšej chvíli monotónneho zvuku vytáčania sa ozvala odkazová schránka.
"Volané číslo je momentálne nedostupné."
"No super," zamrmlala si pre seba Lyssa. Vyzerala vážne zamyslene a v tom jej niečo došlo.
"A čo tvoji rodičia?" Pozerala na mňa s nádejou v očiach. Neváhala som a vytočila otcovo číslo.
"No tak, zdvihni to," hovorila som si pre seba, no zopakovalo sa to isté, čo predtým.
"Volané číslo je momentálne nedostupné."

"Pán chce to dievča. Ten šperk. Nájdi ju! Vieš, čo s tebou spraví, ak zlyháš!" rozliehal sa prázdnou ulicou pevný a povýšenecký hlas.
"Nejde to, Ron, nechápeš? Nenájdem ju! Nenájde ju ani Pán a nenájdeš ju dokonca ani ty!" odvetil chladne muž v čiernom kabáte a v očiach mu zablysol hnev. Jeho odvaha odporovať Saronovi, odporovať vodcovi sa mu nemusí vyplatiť a on to dobre vedel.
"V tom prípade sa môžeš so svojim bezcenným životom rozlúčiť!" zakričal Saron a chytil muža pod krkom. Díval sa mu chladnými, šedými očami rovno do tváre. "Dúfam, že pre mňa máš inú odpoveď. A už nikdy, rozumieš? NIKDY ma nevolaj Ron!" povedal hlasom, ktorý mrazil a hodil s mužom o stenu bytovky oproti. "Nikdy!"
Muž narazil chrbtom do špinavo bielej, takmer šedej steny a rukami si chytil krk v snahe nadýchnuť sa.
"Nie si nič viac než špinavý, slizký klamár! Čo dokážeš tým, že sa Pánovi zalíškaš?" Odfrkol si zlostne. "Nič viac než len obyčajný hajzel!" takmer vypľul a rukou sa pridržal steny za ním. Postavil sa na nohy, len ťažko však dokázal udržať rovnováhu.
Čo to robíš? Zabije ťa! Buď ticho skôr, než bude neskoro!
Muž nepochyboval o tom, že by ho bol Saron schopný zabiť. Lenže vedel, že to nespraví. Potrebuje ho. Pán ho potrebuje.
Saron sa pohŕdavo usmial a jeho tvár zaliala chladná maska, pod ktorou sa skrýval.
"Máš pravdu, Charles, vieš, že ťa môžem zabiť. A veľmi ľahko. Tak si zavri tú prašivú hubu!" Saron bol až chladne pokojný. Spoza privretých viečok pozeral povýšenecky na muža, čo sa opovážil mu vzdorovať. Vedel, až príliš dobre, že ho nemôže zabiť. Tú drzosť však z neho dostane. Nech ten zradca vie, že sa mu nevyplatí neposlúchnuť JEHO rozkazy. Muž sa zviezol popri stene k zemi a bolesťou zatínal päste. Vyšlo z neho len zavrčanie, ktoré Saron sotva počul medzi tichými vzdychmi.
"Nájdi ju, je to jasné? Máš na to dva týždne. Ak zlyháš, kruto za to zaplatíš. Dám si záležať na tom, aby si si pamätal svoje posledné slová!" Saron do muža ležiaceho na zemi v neznesiteľných bolestiach kopol a chvíľu na to, skôr než sa muž stačil spamätať, bol preč. Ostali po ňom len ticho pretínajúce vzdychy. Viečka mu oťaželi a v celom tele pulzovala bolesť. Ani nevnímal tlmené zvonenie svojho mobilu, ktorý mal zasunutý vo vrecku vyťahaných nohavíc. Hruď sa mu dvíhala v rytme nádychov, zatiaľ čo na obrazovke svietilo meno CASSIE.

" To snáď ani nie je možné! To nám robia schválne?" Zúrila Lyssa, kým sme stáli v preplnenom autobuse medzi tučným, postarším chlapíkom, spoza ktorého nebolo vidieť vôbec dopredu a nedalo sa prechádzať v uličke medzi sedadlami a dievčaťom, ktoré malo na vlasoch v tvare kohútika týčiaceho sa skoro až ku stropu autobusu snáď kilo gélu, slúchadlá, z ktorých bolo počuť hlasnú, metalovú hudbu, že som sa spolu so zbytkom osadenstva busu čudovala, že neohluchne. Pevne som sa držala lepkavej tyče, no ako autobus zatáčal do strán, hádzala som sebou do okolostojacich ľudí. Niektorí na mňa nepekne zagánili a radšej sa o kúsok vzdialili. No popravde, nebolo kam. Miesta tu bolo žalostne málo, až sa ku mne skoro ani nedostal žiadny vzduch.
"Vyzerám ako zmoknuté kura a musím sa trepať busom až k nám, lebo našim očividne nezáleží na tom, kde som a čo robím," mrmlala ďalej namrzene. Nezávidela som jej, že sa s výzorom á la zmoknuté kura, ako sa sama nazvala, musí tlačiť medzi ľuďmi, ktorý na ňu zazerajú ako keby bola nejaký mimozemšťan.
Sledovala som krajinu mihajúcu sa za špinavým oknom. Odpočítavala zastávky, ktoré ešte chýbajú k Lyssynmu domu. Pri hluku, ktorý sa rozliehal po autobuse sa nedalo premýšľať a ako keby toho nebolo málo, na ďalšej zastávke som zazrela blonďavého otravu so svojou skupinkou. Lyssa bola očividne mimo a v nádeji, že jej praje šťastie sa stále pokúšala zapnúť mobil.
Prosím, len nech nejdú sem. Ešte to by mi tak chýbalo. Pokazený deň už mám dosť!
Ako naschvál, keď sa otvorili dvere autobusu, sa chalani vybrali k nim.
"Jasné, že je to ona, to snáď poznám, nie?" snažil sa Dylan niekomu na druhej strane telefónu dačo vysvetliť. Oprel sa chrbtom o sedadlo za sebou a po posledných slovách "Maj sa," zložil.
"Nick, čo si hovoril..." Ani nestihol dopovedať vetu, pohľad mu zastal na mne a netrvalo dlho, než mu došlo, že tu so mnou zrejme bude aj Lyssa. "Aha, koho tu nevidím?" Otočil sa na kamošov a potom späť na Lyss, ktorá si až teraz všimla, že stoja niekoľko metrov od nás.
"No nazdar," zahundrala a ignorujúc všetko a všetkých, vrátane Dylana sa ďalej venovala mobilu. O chvíľu však začala strácať trpezlivosť (ona jej, veru, veľa nemá a vtedy, keď jej dôjde, by ste pri nej radšej nechceli byť) a nefunkčný mobil dala do tašky. "To nemá cenu, je pekne povedané, v riti." Na Lyssino vyjadrovanie som si už zvykla a pravdupovediac, vypustila zo seba už aj horšie nadávky. Má na to však dôvod a ja už len čakám, kedy k smejúcemu sa blonďákovi príde a vlepí mu jednu za ten mobil, ďalšiu za mokré šaty a ešte jednu za nadávky na účet jej brata.
"Zmokla si, Lysska?" Nahodil nevinný úsmev a zjavne pobavene pozeral na mokrú Lyssu.
Neobťažovala sa na neho ani pozrieť a zdvihla ruku so vztýčením prostredníkom, čím mu dala jasne najavo, že ju vôbec nezaujíma. Čakala som, kedy konečne autobus zastaví pred našou zastávkou, odkiaľ to je k Lysse kúsok. Minuli sme ich päť, šesť až sme nakoniec došli k tej našej. Konečne, pomyslela som si a predrala cez dav ľudí až k dverám, ktoré sa tesne po tom, čo sme vystúpili z busu zatvorili. A že nám dnes šťastie praje, vystúpiť stihli aj chalani. Zatiaľ čo ostatní sa už vybrali druhou stranou než my, Dylan nám obom venoval úškrn a nasledoval svojich kamošov.
Cestou k Lysse som premýšľala, čo také má otec na práci, keď mi nedvíha. Stále mi to vŕta v hlave. Čo vlastne robí? Veď ja o tom, kde je a čo vôbec robí, nič neviem. A čo ma po tom? Síce je to môj otec, no je to jeho život.
"Počuj, máš domácu z chémie?" Prebral ma z myšlienok Lyssin znudený hlas.
"Čo?"
Lyssa sa plesla po čele a s prekrútením očí zopakovala otázku, o niečo hlasnejšie a pomalšie, zrejme aby som to pochopila. "Spravila si si už úlohu z chémie?"
Pokrútila som hlavou. Úplne som na ňu zabudla! Z poslednej hodiny, kedy som prišla až k jej koncu, som toho veľa nepochopila. Ako keby som chémiu vôbec niekedy chápala.
Pozrela som na ňu s prosebným pohľadom. Hneď zistila, o čo sa snažím.
"Fajn, ale keď na to Deerka príde, ty si to odnesieš!" varovala ma, zatiaľ čo vo vrecku hľadala kľúče od dverí. Zarazila sa a pomaly sa ku mne otočila. Na tvári mala mučenícky výraz, z ktorého som hneď vycítila, že niečo nie je v poriadku.
"Neviem nájsť kľúče."


V sedle (s kratšími vlasmi :D)

20. dubna 2012 v 21:18 | Anne |  Žvásty, keci...
Fak výstižný názov, viem xD
Mám o pár centíkov kratšie vlasy :D A pekelne ma bolia nohy -.-
V škole som nebola (fuck yea :D) lebo som bola na (neochotnej) "návšteve" u zubárkyy *domyslite si pretočenie očí*
čakala som skoro TRI hodiny! Na zabitie toto :S
A keď som sa dočakala, povedala mi táák pekné slová, najkrajšie aké od nej môžem počuť: V PORIADKU =D
Doma som bola už asi o pól jedenástej :D ale keďže máme 5 hodín, vrátiť sa do školy by bolo k ničomu...
Kým som čakala na tretiu hodinu, kedy som išla na kone, som si prečítala 3 kapitoly PÁDU. Je to čím ďalej tým lepšie ^^
Daniel je zaujímavý týpek a Cam.. úú ^^ keby boli takí chalani všetci xD
*preskočme kapitolu až ku koňom.. unudila by som vás k smrti* :D

O pól štvrej v JK a hor sa na koníka, teda kobylu Glóriu ^^
Naposledy som jazdila.. pfú... ani neviem :D :D pred troma-štyrma mesiacmi?
Vysadať som nezabudla, chvalabohu :D aj keď, to mi furt ide ťažšie. A o zosadaní z koňa ani nehovorím -.-
Klasiku: Stehenný sed, rozcvička (ano, na koňovi :D normálne že sa musíme otočiť úplne v tom sedle :D), krok, klus...
Kto si myslí, že je to ľahké, tak sa šeredne mýli ;D udržať sa pri kluse v tom sedle je drina...

A potom som išla s mamou ku kaderníčke. Obe sme sa dali ostrihať a ja dokonca premýšľam aj nad melírom.. ale neviem :?
Čo myslíte? Prefarbiť si vlasy je síce lákavá predstava, ale mám dôvody k tomu, aby som to hneď zavrhla...
Teraz mám vlasy asi po plecia (konečne :D už boli sakra dlhé..)
Dám fotku? Nedám fotku? Ále, tak dám :D ale nič moc.. fotená u starých rodičov na dvore, keď som z nudy vytiahla foťáčik a pózoval mi náš kocúr xD

Malou, veľkou Bratislavou I.

15. dubna 2012 v 21:08 | Anne
Táák...
Rozhodla som sa spraviť taký menší fotografický projekt a to...
CESTOU NECESTOU NAPRIEČ SVETOM
A z názvu si môžte odvodiť, že ide o moje fotky z ciest či už po Slovensku alebo iných miest, kam moje nohy prišli *zazubí sa*
Začnem fotkami z hlavného mesta Slovenska, Bratislavy, kde budem aj čoskoro bývať, takže sa už beriem ako Blaváčka ^^
Tak, ja už zavrem hubu (skôr ruky preč z klávesnice :D)

Prvá časť budú fotky z parku Sad Janka Kráľa, oproti Auparku (neďaleko nášho nového bydliska ^^)
Je tam krásne. Len keby ma z toľkého chodienia neboleli nohy xD

Celý článok...
A budem rada za vaše komentáre :)

Mirror, Mirror...

9. dubna 2012 v 20:57 | Anne
(Daj si odchod, nechcem ťa vidieť xD)
... okej, kto pochopil môj nevtipný vtip, pome ruky horééé :D ja (nie)som sexy, ty si sexy, on je sexy, ona sexy :D :D

To si nevšímajte :D Tí, ktorí ma poznajú už si zvykli že som ťululum :D :D
Podľa názvu môžte (aj nemusíte .. to tí, čo majú asi také vedenie jak ja :D) zistiť, že ide o SNEHULIENKU :P
Nie o tú rozprávku... ale o film :D dnes som na tom bola s rodinkou v kine... bolo to fajn :D pekný film to jest :D :D
Ešte pred tým sme sa trochu prešli po Kuchajde popri jazere :D a samozrejme, ja som zase fotila... neskôr sem možno hodím aj dáke photos :)
A čo sa mne nestane že? :D jak sme sa bláznili tam pri jazere, nielen že som skoro spadla do vody xD ale niekde mi tam vypadol mobajl do trávy... fffuuuu, skoro ma jeblo :X
Chvalabohu, našla som ho. Šedý, malý mobílek v šedom štrku.. ešte dobre, že nebolo veľa ľudí (veď Veľká noc :D)
NIKDY si ho nedám do vrecka bundy a neľahnem si na trávu... ja som totiž fotila kvety xD (trollface)
Potom som teda bežala za zbytkom famílie do Polusu, kde nám už začínal film. Kým sme našli svoje miesta, usadili sa a po desiatich reklamách (áá nepoložíím :D :D) konečne začal.
Neviem, možno sa dokopem k tomu o tom napísať niečo viac.. niečo ako recenziu :D ale ako ma poznáte (nie, nepoznáte :D) tak leňochod sa k tomu nikdy neodhodlá :D

Už dávnejšie som natrafila na pekné rpg (áánóó, zase :D) grafika, obsah, nápad, hráči... proste vyzerá super ^^
Koho by to zaujímalo... TMA (the middle ages). Myslím, že o tomto už aj leňochod článok napíše :D si to zaslúži TMA :D
Tak sa možno dočkáte a MOŽNO vás to zaujme :) Ja osobne proste na týchto textových rpg-čkach fičím :D príjemné odreagovanie od namáhavého dňa v škole... asi neuhádnete kto som čo? :D poradím len to, že profil nie je tak starý :D iba nedávno mi ho prijali ^^ ale dosť o tomto... neskôr :D

Prejdem zas ani k nie tak vzdialenej téme :P muhaha --> koho to neba, preskočte :))
a to moja milovaná školička MS :D
Tak som premýšľala... (jasné, myšlienkové pochody zase :D) že rada píšem a rada hrám rpg... hlavne s mojimi šialenými upírčatami z Moonu ^^
Možno pribudne jedna poviedka...
Ja viem, už tak toho mám dosť: Renaissance, Kryštálové srdce.. a to som ešte chcela "oprášiť" Strážcu noci (btw, kto zo starých čitateľov tejto poviedky by bol za ruky hore ;D)
ale proste to musí byť sranda :D spísať všetky tie šialenstvá čo sme my tam postvárali :D ano, mám tam postavu aj ja a to som adminkou :D niektorí vedia, že Fey or Rose? ;)
Tak ide o to, že chcem napísať poviedku z prostredia práve našej šialenec školičky plnej krvilačných upírov.
Ešte popremýšľam. Kto by bol za tento šialený nápad (inu, ja ani iné nemám :D) tak napíšte... hlavne názory hráčov by ma zaujímali :)

To by bolo asi všetko čo vám chcem zdeliť xD Kto ostáva ako ja ešte aj zajtra doma? ^^
Dobrú noc, darlings :)*

Warrior

8. dubna 2012 v 12:34 | Anne |  I shoot... people
Tak, zase som dačo fotila.. tentoraz je to prívesok, čo mi požičala Lily. Straašne sa mi páči ^^
Nuž, budem rada za vaše komentáre... :)

Viac v celom článku

Krištáľové srdce > Hovor, ak nechceš byť mokrá |4|

1. dubna 2012 v 13:23 | Anne |  Krištáľové srdce
> Tak som sa konečne dokopala k napísaniu ďalšej kapitoly Krištáľového srdca :D
Nálada je a nápady... dá sa povedať tiež, no vždy ma od toho niečo odtiahne. Dúfam, že sa kapitolka bude ľúbiť.
* * *

Triedou sa rozoznel ten spásny zvuk zvončeka. Posledná hodina skončila, čo znamená, že sa ide domov. V mojom prípade na nákupy s Lyssou. Všetky veci som si dala do tašky a vyšla z triedy, pričom ma sprevádzal pobavený pohľad Simona. Keďže zazvonilo na hodinu a nechcela som skončiť s poznámkou a v riaditeľni kvôli primitívnej zábavke na môj účet, radšej som (zatiaľ úspešne) ignorovala jeho prítomnosť. Cez strapaté vlasy som si rýchlo prehodila kapucňu od modrej mikiny s obrázkom Eiffelovky, aby nebolo vidieť tú žuvačku v nich. Milujem Paríž a niekedy by som tam chcela ísť. Bohvie kedy sa mi to splní, no nádej umiera posledná.
"Cass!" Dobehla ma Lyssa pohadzujúc vlasmi a ďalej išla až k východu zo školy po mojom boku. Vyšli sme na rozľahlé parkovisko, kde už stálo strieborné, zjavne drahé autíčko. Tipovať značku som si netrúfala. Predsa len, na autá odborník nie som. Viem len to, že by som chcela Ferrari... moc náročná? Nemyslím si. Vzhľadom na peniaze mojich rodičov by to problém nemal byť. Lyssa ma ťahala smerom k nemu a už z diaľky som videla, že jej osoba za volantom kýva.
"Čau, oci." Otvorila dvere na zadné sedadlo a ťahajúc ma stále za ruku vošla do auta. Ja som išla po nej a zabuchla za sebou dvere.
"Ahoj, Lyss," odvetil s úsmevom hnedovlasý muž okolo štyridsiatky. Obrátil ku mne pohľad, takže som mu mohla vidieť do zelených, skoro až šedivých očí. Vypadal celkom prívetivo a milo, keď si odmyslíte tú jazvu, ktorá sa mu tiahne cez čelo, z časti zakrytú polodlhými vlasmi.
"Zdravím... Cass." Venoval mi úsmev, ktorý mal zrejme ospravedlňovať pauzu, keď si nevedel spomenúť moje meno a otočil sa späť k volantu. Pomaly vycúval z príjazdovej cesty.
"Zvezieš nás, prosím, do mesta?" Nahla sa Lyssa cez predné sedadlo. Jej otec len súhlasne prikývol a rozišiel sa smerom k centru mesta. Lyssa si určite dopredu zistila adresu toho nového butiku a kopy ďalších, ktoré má v pláne navštíviť a s najväčšou pravdepodobnosťou ostanú po našej návšteve prázdne. Nie že by som sa netešila, predsa len nejaké nové šaty na leto nikdy nie sú na škodu a k tomu, Lyssa ma nenechá kupovať si veci samú, musí to najprv, ako odborník na módu, schváliť a nakoniec to za mňa zatiahne so slovami, že to nestojí za reč, no už teraz viem, že to bude na dlho. Zbytok cesty prebehol rýchlo. Do mesta to zo školy nie je ďaleko. Došli by sme sem kľudne aj pešky, no to by sme potom na tie nákupy ani nemali náladu.

Sadli sme si na okraj veľkej, bielej fontány v strede námestia preplneného ľuďmi, ktorí tadeto prechádzali alebo tu trávili svoj čas tak, ako my. Všade okolo som počula rozhovory ostatných, krik detí, ktoré sa naháňali okolo fontány a špliechali vodu všade navôkol v snahe zasiahnuť ostatných. Podarilo sa im to, lenže spŕšku som schytala aj ja spolu s Lyssou. Na oblohe svietilo zubaté slnko. Mama mi, samozrejme, nezabudla pripomenúť, že je zima a aby som si obliekla kabát. No bolo celkom teplo, tak som ho mala prevesený cez pravé plece.
Ľahký, no nie studený vetrík sa snažil zhodiť mi z vlasov kapucňu, ktorú som si pridržiavala na hlave. Na Lysse bolo vidieť, že jej tiež robí problém udržať tmavo hnedé vlasy, ktoré sa na slnku zdali byť svetlejšie, na mieste. Vietor s ňou ani nepomohol. O nej sa nedá povedať, že by bola chudá, ale ani tučná. Svoju postavu si udržiava vo forme, ktorú jej veľa našich spolužiačok závidí. Vietor ma štípal do očí, tak som sa otočila proti nemu. Na chvíľu som sa stretla s pohľadom pekného vysokého blonďáka, ktorý spolu s ďalšími dvoma chalanmi fajčil opretý o stenu jedného z obchodov. Nohy som si vyložila na vyhriaty kameň fontány a oprela sa oň predlaktím. Slnko, ktoré mi svietilo do očí začínalo byť aj v spojení s vetríkom dosť otravné. Zakryla som si oči rukou, ktorá mi poslúžila ako šiltovka. Z tašky, čo som si zložila z chrbta a položila vedľa seba som vytiahla fialové slnečné okuliare.
"Bodaj by už bolo leto," poznamenala Lyssa. Prekrútila som oči, čo však Lyss už nemohla vidieť, keďže som si nasadila okuliare.
"V lete ti zas bude vadiť to horúco," odpovedala som jej z vlastnej skúsenosti, po toľkých hodinách strávených s ňou v lete. Dlhšie ako desať minút nevydrží bez toho, aby sa aspoň raz nesťažovala na neznesiteľné teplo. Keď vietor stále neutíchal a začínal ma tým mierne vytáčať, zoskočila som z fontány a otočila sa na Lyssu, ktorej očividne ničil frizúru a vadil jej asi tak ako tí traja chalani, ktorý napriek vetru, s cigaretou v ústach išli smerom k nám.
"Začína fúkať, mali by sme ísť..." navrhla Lyssa a stále ich letmo sledovala. Hypnotizovala ich pohľadom, až kým ju neprebudila moja lakeť, ktorou som ju šťuchla do boku. Zoskočila tiež z okraju fontánky a tašku si prehodila cez plece. Jej výraz na tvári sa zmenil na výraz tigra, ktorý pohľadom skenuje svoju obeť, v jej prípade blonďáka blížiaceho sa so svojou skupinou k nám.
"Na nákupoch, dievčatká?" prehovoril a venoval nám nepekný úškrn. Zrejme ho smeroval Lysse, na ktorú sa otočil. Hodila po mne pohľad, no neviem čo presne znamenal. Hnev? Chlad? Ignoráciu voči chalanom alebo, a asi to najpravdepodobnejšie, akoby hovoril: ideme, hneď teraz!
Otočila sa mu chrbtom a kývla hlavou v tom zmysle že odchádzame.
"Ále, to sa patrí takto ma ignorovať?" Vykrivil pery do milého úsmevu, no nejako som neverila, že je úprimný. To by som musela byť naivná a slepá. "Kde je Ansel?" Zastal kúsok od Lyssy. Jeho dvaja kamoši stáli za ním a len nemo sledovali situáciu, ako som to robila ja. Lyssa nič nehovorila, namiesto toho blonďákovi opätovala krivý úsmev.
"No tak cica," prehovoril hlasom malého chlapčeka a potiahol si z cigarety. "Hovor, ak nechceš byť mokrá." Nadvihol jeden kútik úst, v ktorom mal pomaly zmenšujúcu sa cigaretu a vydýchol pred Lyssu kúdol dymu. Zjavne jej to je tak nepríjemné ako mne a začala kašlať ovievajúc sa rukami v snahe odkloniť cigaretový dym inam.
"To ti... nikdy nepoviem," povedala medzi kašľom a keď videla, že sa nemám k tomu pobrať sa preč, vykročila dopredu.
"Varoval som ťa," zamrmlal a spravil krok dopredu. Kvôli hravému úsmevu vyzeral ako malý nevinný chlapček. No neviem prečo, ale už teraz som mala chuť ho nakopať, aj keď neviem, čo vlastne medzi nimi dvoma bolo a je, že sa tak nemajú radi.
"Dylan! Nechaj ju, aj tak ti to nepovie," zakričal na neho o niečo nižší chlapec, taktiež s blonďavou, len o niečo svetlejšou hrivou na hlave. Dylan ho odbil pohľadom, ktorý by odzbrojil aj Chucka Norrisa a ďalší v poradí venoval mne spolu s úsmevom lovca. Jeho chladné, hnedé, skoro až zlaté oči ma prikovali k fontáne a nejako som sa nemala k tomu uhnúť pohľadom.
"No tak Lysska, kde je ten hajzel?" Udržiaval si, samozrejme hraný milý tón hlasu. Pri pohľade do jeho očí mi bolo ešte chladnejšie. Zapla som si bundu, ktorú som si radšej prehodila cez seba až ku krku, pričom si kapucňu stále pridržiavala na hlave. Lyss naďalej mlčala a nevyzerala na to, že by mu niečo, nerátajúc škaredé slová a zopár faciek k tomu, chcela povedať. Ja som zas, ako vždy, ničomu nerozumela.
"Čo najďalej od teba," odvetila Lyssa s nečitateľnou tvárou. Dokonalý poker face, pod ktorým však skrývala strach. Strach o Ansela. Určite zase lieta v problémoch a Lyssa si to za neho odnesie.
Nedávala však nič najavo. "Kretén," dodala tichšie, no počul to ako aj Dylan a ja, tak aj dvaja chalani za ním.
"Kretén je akurát tvoj zasraný braček!" vyštekol na ňu a to už stál len niekoľko centimetrov od nej. Medzi nimi bol len tenký prúžok vzduchu zaplnený napätím a všade okolo to iskrilo hnevom. Mala by som okolo nich postaviť plot s veľkým nápisom: Pozor, elektrický prúd. Len na vlastnú zodpovednosť.
"Takto o ňom nehovor!" zasyčala Lyssa a len tak-tak sa držala, aby mu jednu nevrazila. A verte, že ona by toho bola schopná.
"Zavri hubu! Na niečo som sa ťa pýtal." Keďže bol Dylan o niečo vyšší než Lyssa, pozeral na ňu z hora a musím povedať, že dosť pohŕdavo. Nechcela som vedieť, kam toto povedie. Nechcela som vedieť ani to, čo sa stalo, že sa tak, dá sa povedať, nenávidia. Chcela som niečo spraviť, pomôcť Lysse. No nedokázala som nič. Nezmohla som sa ani len na jedno sprosté slovo. Nie som ako Lyss, že niekomu do očí (aj keď cez okuliare) vypálim škaredé slová. Cítila som na sebe pohľad tých dvoch chalanov, ku ktorému sa po chvíli pridal aj tretí. Dylanov.
"Ako ti mám odpovedať, keď si zavriem hubu?" Jeho netrpezlivý výraz sa ešte viac prehĺbil. Spravila som niekoľko krokov k nej a ťahajúc za ruku som jej ticho šepla:
"Toto nemá cenu, poď, ideme preč." Na čo Lyssa striasla moju ruku zo svojej a otočila sa na Dylana, v očiach jej doslova lietali iskry.
"A ak hádaš, že nijako, máš pravdu. Daj si odchod!" Lyssa sa, ako ju poznám od nikoho nenechá urážať a už vôbec nie sa vzdať. Keď je rozhodnutá byť ticho, tak je ticho.
"Fajn, keď chceš tak zaryte mlčať..."
"Nepočul si, vypadni!" ozvala som sa, no tu už bolo neskoro niečo povedať. Dylan strčil do Lyssy stojacej len niekoľko centimetrov od okraju fontány. Skôr než som stačila reagovať, spadla rovno do studenej vody. Neviem, ako by som pomenovala výraz na jej tvári. Hnev? Alebo skôr túžbu roztrhať Dylana na milión kúskov, spáliť a hodiť psom.
"Idiot!" zajačala Lyssa snažiac sa vyliezť z vody. Pribehla som k nej, pričom som odstrčila Dylana nabok. Aj tak mi to bolo k ničomu a ďalej mi blokoval cestu. Stál tam ako tí vojaci v Anglicku. Pohľad upieral na mňa! Áno, na mňa. Nebol v ňom cítiť už ten chlad, ktorý venoval Lysse. Obišla som ho už aj ja nahnevaná jeho správaním a "náhodou" mu stúpila na nohu.
"Nemusíš sa báť o svojho bračeka, aj tak ho nájdeme. Odkáž mu, že ak nám tie prachy nevráti, nedožije sa zajtrajšieho rána, nieto svojich osemnástin." Potiahol si z cigarety, ktorá sa za tú dobu zmenšila na minimum a vydýchol posledný kúdol dymu. Cigaretu zahasil o okraj fontány a odhodil do vody, presnejšie na Lyssu. Chladný vietor mi strhol z vlasov kapucňu, ktorej som cez všetko, čo sa teraz stalo nevenovala žiadnu pozornosť. Zatiaľ, čo som pribehla k Lysse a snažila sa ju vytiahnuť z vody som na sebe cítila Dylanov pohľad. Otočila som sa a radšej ihneď vypustila z hlavy myšlienku na to, že by som mu najradšej ukázala prostredník. Vlasy, ktoré mi lietali všade okolo hlavy som si zastrčila späť pod kapucňu. Pozeral na mňa, ako keby videl zjavenie. V tom pohľade bolo prekvapenie, ktoré však rýchlo skryl pod chladnú masku nezáujmu.
"Pozdravuj odo mňa Ansela... a za sprchu ďakovať nemusíš." Otočil sa nám obom chrbtom, predtým si ma však posledný raz skúmavo prezrel, než všetci traja s ľadovým pokojom odišli z nášho dohľadu, pričom ich sprevádzali naše nahnevané pohľady.
Podala som Lysse ruku a pomohla jej vytiahnuť sa na teplý mramor fontány. Celá sa triasla ako pes, keď skočí do vody a potom sa otrepe. Voda bola dosť studená, súdiac podľa toho, ako drkotala zubami. Nič príjemné, spadnúť do studenej vody (a to je už dosť teplo) zásluhou nejakého magora.
"Zabijem ho!" Bolo na nej vidieť, že sa len tak-tak drží aby niekomu neublížila v domnienke, že je to Dylan.
"Kľud," snažila som sa ju nejako upokojiť. Určite by najradšej z úst vypustila najohavnejšie nadávky na Dylanov účet, no ľudia okolo, ktorých pozornosť si získala už tým, že úplne premočená sedí na fontáne, na ňu hľadeli s výsmešným, niektorí dokonca aj súcitným pohľadom. Nikto tomu však nevenoval viac pozornosti a rozišli sa svojim smerom. Hnev z Lyssy bol cítiť snáď na kilometre ďaleko. Zdalo by sa, že takmer horí. Samozrejme, nie doslova. Takto by som sa ani nečudovala, keby rýchlo uschla spolu s úplne mokrým oblečením. Tašky s nákupom ostali, chvalabohu suché a ich obsah tiež.
"Ty ho poznáš?" opýtala som sa po chvíli, keď sa Lyssa už zjavne upokojila.
"Bohužiaľ," odpovedala s nezáujmom, dokonca by som povedala s odporom. "S bratom mal nejaký obchod. Všetko sa však zvrtlo a on si myslí, že mu teraz Ansel dlží desať tácov."
"Čože?" Prekvapene som zažmurkala. "Desať tisíc?" zopakovala som a pokrútila hlavou. Nemám sa do toho čo pliesť. Ansela poznám len z videnia. Pár krát ma pozdravil, keď som bola u Lyssy. Prikývla a vstala, pričom z nej odkvapkávala voda ako z kohútika.
"Býva u svojej priateľky a domov už skoro ani nechodí. Chýba mi. A čo viac, mám oňho strach. Ten bastard mu nedá pokoj. Čo keď ho vážne nájde? Odkiaľ by, preboha zobral desať tisíc éčok?" S vodou stekajúcou po jej tvári sa zmiešali slzy, ktoré sa snažila márne potlačiť.
"Neboj sa, to bude v pohode." Zbytočné slová útechy. Nebude to v pohode, ale čo jej mám povedať? Že je to jeho vec? Je to jej brat a keď som videla ich spoločné fotky z detstva, na tvári som mala úsmev. Má ho rada. Ja Shaya tiež, ale nikdy neprejavoval voči mne nejako veľmi súrodeneckú lásku, či starosť o mňa. Vždy len nemo prizeral mojim krokom a odbočil inou cestou. Išiel tou svojou a ja mu v tom nebránim. Má svoj život a ja tiež.
"Poď, ideme." Kývla som hlavou niekam za seba a v ruke zvierala svoju tašku. Lyssa len prikývla a vyžmýkala z oblečenia vodopád vody, ktorý dopadol na zem a rozlial sa po teplom chodníku vedúcom preč z námestia. Ako aj voda, ktorá si razila cestu cez nohy okoloidúcich až ku kanálu sme sa pobrali preč. Nie do kanálu, samozrejme, ale domov.
Cestou som sa Lyssy na niečo spýtala. "To ste sa vždy takto nenávideli?" Zastala a obrátila na mňa svoje hnedé oči so skleneným pohľadom. Po chvíli mlčania znechutene odpovedala:
"Nie. Ľúbila som ho. Chodili sme spolu."


Hej ty tam, nechaj ma spať! :D

1. dubna 2012 v 10:31 | Anne |  I shoot... nature
Ďalšia fotečka, fotená už trochu dávnejšie. Je na nej náš hafan Riky, ktorého kukuč topí ľadovce.
Je závislý na palici (ako ja na žvejkách xD), ktorú chce furt aportovať a rád spí v kope sena či čo to je na babkinom dvore. Asi ho pôjdem pozrieť (len sa mi nejako nechce zdvihnúť :D) ... a možno to čoskoro pribudne ďalšia kapitola K.S. (to je kryštálové srdce, len sa mi nechce vypisovať.)
Váš leňochod obecný ^^


© Jane Lasky