• Môj grafický blog: AMIRRA-GRAPHIC.BLOG.CZ


Pre tých, ktorý, rovnako ako ja, podľahli kúzlu textových RPG, ale aj tých, ktorí netušia, o čo go..

SEOUL GANGS

* * *

SEKTOR 9

Bojuj o život v zničenom meste budúcnosti.

Krištáľové srdce > Klúčenka |6|

23. května 2012 v 21:34 | Anne |  Krištáľové srdce
Tak, dopísla som tak dlho očakávanú šiestu kapitolu :D V celku nič moc, skôr taká pohodová.
Úplne sa v tom vidím :D raz som stratila kľúče od domu a takmer aj mobil, keď mi vypadol na Kuchajde pri vode xD
Niekde v strede som sa zasekla a nie a nie pohnúť sa ďalej. :/
Prepáčte. Dúfam, že vám to konečne vynahradím teraz. Prajem príjemné čítanie ;)
Niečo som tam ešte dnes dopísala...

♦ ♦ ♦
"Si si istá, že ich nemáš v taške?" opýtala som sa Lyssy po bezúspešnom prehľadaní všetkých skrytých kútov vačkov a tašiek, kam mohla dať svoje kľúče od domu.
"Aj tam som hľadala. Nič," povedala skleslo a horlivo premýšľala, kde ich mohla nechať.
"Museli mi vypadnúť ešte na námestí alebo cestou sem," uvažovala ďalej obzerajúc sa okolo, či niekde neuvidí lesknúci sa zväzok kľúčov.
"Fajn. Čo teraz?" Nebolo na mne vidieť, že by ma to, tak ako Lyssu vykoľajilo. Ešte sa mi nestalo, že by som niekde stratila kľúče. Raz mi niekde vypadol mobil. Bola som z toho nešťastná, no rodičia mi onedlho kúpili nový. Ani som sa ho neunúvala nájsť, pretože som prestala veriť, že sa mi to podarí. Zato Lyssa nestrácala nádej. Odhodlanie nájsť tie kľúče z nej len tak sršalo. Prezerajúc každý kúsok a zákutie sne sa pobrali po ceste, kadiaľ sme prišli. Pozrela sa do zeme a potom zas okolo seba, ako by sa pred ňou mohli objaviť.
"Niekde predsa byť musia. Stačí len poriadne..."
"...hľadať." Obe sme sa otočili za hlasom, ktorý som po chvíli spoznala tak, ako silno hnedé, takmer čierne krátke a strapaté vlasy. Díval sa na nás pár hnedých očí na nerozoznanie od tých Lyssinych. Všimla som si, že jej hodil niečo, čo mu v rukách hrkotalo. Kľúče.

"Mala by si si dávať väčší pozor na svoje veci, Lyss." Usmieval sa na nás, zatiaľ čo Lyssa chytila kľúče a pozrela sa na ich nálezcu.
"Ansel." Keď bol už skoro pri nás, zľahla ho objala. Mňa a Shaya by som si takto v súrodeneckom objatí predstaviť nevedela. Vždy sme sa provokovali a hádali, no z toho sme už vyrástli. Hádky nahradilo mlčanie. Bezdôvodné mlčanie.
"Čo tu robíš?" opýtala sa Lyssa po tom, čo sa od neho odtiahla. Na tvári jej hral zvedavý, ale šťastný úsmev z toho, že ho znova vidí.
"Prišiel som pozrieť, ako sa má moja malá sestrička." Ukázal rad bielych zubov a podišiel ku dverám od domu. Lyssa sa zatvárila na oko urazene a rukou ho šťuchla do boku.
"Vyzerám snáď tak malá?" Pokrútila hlavou, no stále sa jej na tvári črtal takmer nebadateľný úsmev.
"Pre mňa budeš vždy moja malá sestrička." Opätoval jej šťuchanec akurát, keď naťahovala ruku s kľúčom ku dverám. Vypadli jej z ruky na chodník. Ansel sa len ticho zasmial a ja s ním.
Lyssa sa s tichým zavrčaním zohla pre kľúče. Všimla som si kľúčenku, čo na nich visela. Bolo to malé srdce lesknúce sa na slnku, ktoré už pomaly zapadalo. Ansel si ho všimol tiež a chvíľu naňho zamyslene pozeral.
"Ty ho ešte stále nosíš na kľúčoch?" Nadvihol jedno obočie a Lyssa mu venovala nič nehovoriaci pohľad. Odpovedala len tichom.
"Nechcela si na neho náhodou zabudnúť?"
"Neviem," odpovedala Lyssa po chvíli. "Neviem, prečo ho stále nosím." Mykla plecom, kľúče strčila do zámku a po dvoch otočeniach otvorila dvere.
Kývla mi rukou na znak toho, že mám ísť ďalej. Pokrútila som hlavou.
"Už pôjdem domov, mama sa bude..."
"No tak, Cass, povieš jej, že sme sa zdržali na nákupoch. Poď." Prižmúrila som oči a nakoniec sa rozhodla namiesto toho odísť domov, ísť "na chvíľu" k nej, pričom som si koledovala o problém. Bolo pol ôsmej a doma mám byť o ôsmej, čo už teraz ledva stihnem. Ako poznám Lyssu, zdržím sa prinajmenšom hodinu.
* * *
"Chcete niečo piť? Jesť?" Zasypávala nás Lyssa otázkami, kým sme všetci sedeli za stolom v kuchyni. Zdvihla sa zo stoličky a prehľadávala chladničku a poličky. Do pohárov naliala pomarančový džús a položila ich na stôl.
"Nie, nerob si starosti. Sadni si k nám."
Bratove slová očividne nebrala vážne a ďalej hľadala niečo v skrinkách a poličkách nad čistou kuchynskou linkou, až nakoniec vytiahla balíček paprikových čipsov. Neunúvala sa nasypať ich do misky, otvorila ich a položila do stredu stola. Nakoniec si konečne sadla na stoličku oproti mne.
"Ako sa má Maria?" Preťala ticho, nerátajúc zvuk chrúmania čipsov a obrátila sa na Ansela. Nezdalo sa, že by ju to nejako veľmi zaujímalo, skôr, že chce nadviazať konverzácia, aby tu nebolo také mučivé ticho.
"No, je tu jedna vec..." Vyhýbavo sa pozrel na sestru. Sledovala som Lyssin výraz v tvári, v ktorom sa jasne zračila zvedavosť.
"Hovor," pobádala ho. Obe sme dokonca prestali jesť čipsy, ktorých už v balíčku na stole veľa neostalo. Ansel odvrátil pohľad a nakoniec ho vrátil späť na Lyssu. Ruky si položil na stôl a na tvári sa mu rysoval menší úsmev.
"Ona.. je tehotná. Budem otcom." Lyssa sa takmer zadusila džúsom, ktorého sa akurát vtedy napila. Dobre že ho nevyprskla rovno na neho ako to býva v komédiách.
"Čo? Vy... to.. to je... skvelé," dostala nakoniec zo seba a zakusla si do pery aby sa buď šťastím, prekvapením alebo strachom, ktorý jej šiel jasne vyčítať z očí, že na ňu už, keď budú mať dieťa, nebude mať tak veľa času a nebudú sa skoro vôbec vídať, nerozplakala. To veľmi dobre poznám. Shaya som nevidela snáď sto rokov. Dobre, to preháňam, no už si ani nepamätám, akú farbu majú jeho oči, jeho primitívny a výsmešný úsmev, keď niečo zvorám a tie slová, ktoré ma nepovzbudia, naopak, mám pocit, ako by som sa mala ísť zahrabať pod zem, kde ma nikto neuvidí.
"Chcel som to povedať aj mame, myslel som, že už bude doma. A natrafil som na vás dve, ako niečo hľadáte." Odpil si z džúsu a znova pozrel na sestru.
"Ako si našiel moje kľúče? Niekde mi museli.. museli mi vypadnúť."
"Uvidel som ich na zemi, keď som šiel od zastávky sem. Spoznal som ich podľa tej kľúčenky, ktorú si dostala od Dylana." Jeho meno vyslovil tak znechutene, že ma prešla chuť aj na čipsy. Do hlasu sa mu však nevedomky dostali aj obavy.
Lyssa sa pozrela na svoje kľúče, čo držala v ruke a zovrela v dlani prívesok, ktorý na nich visel. Odopla ho, vstala a hodila do koša. Pozorovala som ju s istou zvedavosťou. Ani sa za ním nepozrela a prešla späť ku stolu. Sadla si za stoličku a pohľad uprela niekam na zem, na ktorej sa váľali omrvinky od čipsov. Dlho medzi nami panovalo nepríjemné ticho.
"Stretla som ho dnes na námestí, keď sme s Cass sedeli na okraji fontány." Pozrela sa na mňa pohľadom, ktorý jasne prosil o pomocnú ruku.
"Pýtal sa na teba. Chcel vedieť, kde si a keď to zo mňa nedostal..."
Anselov výraz v tvári stvrdol. Zúžil oči a pery do tenkej linky.
"On na teba siahol? To mu..."
"Nie, no vlastne..."
"Zhodil ju do vody," dokončila som za Lyssu, ktorú sa očividne nemala k tomu to dopovedať. Nebola nešťastná kvôli tomu, že skončila mokrá. Už dlhšie ju vídavam bez nálady. Zamyslenú, duchom niekde úplne inde.
Tu ide o veľa, nie len o nejakých pár drobných a ja chcem Lysse pomôcť. Nie je najkrajší pohľad na kamarátku, ktorá sa, keď vy sa smejete, stále neusmieva, len mračí a v očiach má len tú prázdnotu, ktorá sa postupne plní obavami, pochybnosťami a strachom, kam ďalej ešte zájde.
"Teba nech do toho nepletie! Ešte raz sa ťa dotkne, povedz mi, zlámem mu všetky kosti v tele."
Z jeho výrazu bolo cítiť, že tie slová myslí úplne vážne. Nič som nehovorila, je to medzi nimi. Zase som ostala to piate koleso na voze, ako vtedy na námestí.
"O to tu nejde," umlčala ho Lyssa a pokračovala po dlhom nádychu. "Hľadá ťa. Hľadá ťa preto, lebo chce tie prachy a neprestane, kým ich nezíska. Určite mu na tom veľmi záleží, inak by po tebe tak nešiel." Zobrala si z balíčka posledných pár čipsov a zjedla ich, aby v sebe utlmila ten hnev.
"O mňa si nerob starosti. Hlavne mi povedz, keď na teba zase siahne, ano?"
"Ide o teba! Ja mám s..."
"Sľúb mi to."
Natiahol k Lysse ruku a stisol tú jej vo svojej dlani.
"Dobre." Prikývla a takmer nečujne si zamrmlala pod nos čosi, čo znelo ako "netrápi ma, či siahne na mňa, skôr to, že nedá pokoj tebe." Natiahla som sa po pohár a vypila takmer polovicu džúsu.
"Ták... už viete, čo to bude?" spýtala sa Lyssa, čím odvrátila tému hovoru od predošlej.
"Čo?" Tak v tomto sú si podobní, povedala by som, až moc. Niekedy trvá aj minútu, než Lysse dôjde zmysel otázky. Podobne to má aj jej brat. Nedivím sa však, keď sú obaja v myšlienkach nad inými vecami.
"Či budete mať dievča alebo chlapca," spresnila a nedočkavo očakávala odpoveď.
"Nie, ešte nie. Len minulý týždeň sme sa dozvedeli, že tehotenský test je pozitívny."
"Tak to je skvelé," zopakovala Lyssa s úsmevom. Mne to prišlo trochu... unáhlené. Veď má len vyše sedemnásť rokov. Pravda, poznám aj matky v nižšom veku, no názor, že je to priskoro na takú zodpovednosť mi nikto nevezme.
Skôr než sme to rozoberali ďalej sme začuli, ako niekto odomyká dvere.
"Mama je doma," oboznámila nás Lyssa a postavila sa.
"Ahoj mamiii," zakričala na chodbu. Odozvou jej bolo tiché "ahoj."
"To si tak skoro doma?" vybalila na ňu, kým si vyzliekala kabát a vešala ho na vešiak v predsieni.
"Skoro? Zlato, veď už je pol deviatej."
Čože? To sme tu tlachali hodinu? Pozrela som sa na hodinky visiace na stene nad chladničkou, ktorá vydávala tlmený, dosť otravný zvuk, no tie ma iba presvedčili o pravde Lyssinej matky.
"Á, ahoj Cass," pozdravila ma, keď prechádzala chodbou do kuchyne. Pohľad jej zastal na Anselovi.
"Ansel!" zvolala nadšene a objala ho. Pousmial sa a odtiahol od nej. Ja som si až neskôr uvedomila, že musím ísť domov. Ihneď! Mama sa zblázni. Ale prečo mi ešte nevolala?
Vytiahla som mobil a neskoro zistila, že je vybitý.
"Skvelé," zamrmlala som a strčila ho späť do vrecka.
"Ehm, ja.. už pôjdem. Je neskoro a mama sa bude istotne hnevať," povedala som s ospravedlňujúcim úsmevom venovaným Lysse. Pôvodne sme sa po nákupoch mali učiť na zajtrajšiu písomku z chémie. Ja som sa na ňu vôbec, ale vôbec neučila, z čoho bude parádny problém. Ešte väčší než to, že ak sa ihneď nedostanem domov, mama bude zúriť.
"Ak chceš, odveziem ťa domov. Tvojej mame poviem, že si bola u nás."
"Ďakujem, ste milá, pani Bennetová, ale nerobte si starosti. Pôjdem autobusom." Zobrala som si veci, ktoré ležali vedľa stoličky a pobrala sa ku dverám. Chytila ma za ruku, čím ma zastavila. Otočila som sa.
"To nestojí za reč," odvetila a vyšli sme spolu do noci. Lyssina mama je milá. S mojou si rozumejú dosť dobre, neraz sme išli spolu s Lyssinou rodinou na plavbu ich jachtou. Áno, ich súkromnou jachtou. Pani Bennetová totiž šéfuje celosvetovej firme. Domov chodí neskoro, čo Lyssu mrzí tak, ako mňa mrzí to, že moja mama na mňa nemá vôbec čas, dokonca sa ani nestará kde som. Nasadli sme do jej modrého, firemného Audi a odviezla ma až pred náš dom. Vonku už bolo tma ako v pytli, cestu osvetľovali len pouličné lampy a predné svetlá áut, ktorých bolo na cestách snáď ešte viac ako cez deň.
"Ďakujem." Usmiala som sa, otvorila dvere a spolu s vecami sa ponáhľala k domu.
"Nie je začo. Rada," zakričala za mnou, kým som odomykala dvere. Čo ma prekvapilo snáď najviac za tento smolný deň bolo, že dom bol prázdny. Na moje ohlasy, že som doma nikto neodpovedal.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Faint Faint | 24. května 2012 v 9:59 | Reagovat

Ju mam co citat :D este stale som doma ale aspon mam cas na pisanie. Aj ja sa obcas seknem no v poslednom case pisem ako dabel :D. A aj som chytila novy dych pri sto veci len to prepisovanie. A hm... zacala som pisat novu poviedku a povedala som si ze tebe by sa mohla pacit kedze mas rada Linkin Park

2 J. J. | Web | 24. května 2012 v 14:25 | Reagovat

hezké to tu máš :)

3 Hejlynka Hejlynka | Web | 24. května 2012 v 14:45 | Reagovat

Je to moc hezké...

4 Kimi ★ Kimi ★ | Web | 24. května 2012 v 17:51 | Reagovat

wow.... bude tatínkem xDDD to je dobréé :D piš, piš, piš dear ;))

5 Ise Ise | E-mail | Web | 25. května 2012 v 14:49 | Reagovat

Vieš,nemám rád čítať poviedky od nejakej 6.kapitoly a nechce sa mi ani hľadať tuna 1.,takže už sa teľím na new príbeh a ten ti sľubujem,že poctivo ho budem čítať!!! :)

6 Bublushka Bublushka | Web | 25. května 2012 v 15:56 | Reagovat

woooow hustý skvělé píšeš, teším se na další díl :-)

7 Bublushka Bublushka | Web | 25. května 2012 v 15:56 | Reagovat

[5]: ale to je chyba, protože tahle povídka je naprosto skvělá

8 Vera Vera | Web | 26. května 2012 v 13:14 | Reagovat

Když jsem slyšela jak na ni někdo zavolal o těch klíčích, prvně jsem si myslela, že to bude ten ****** DYLAN a že jí je ukradl schválně :D ještě že to byl Ansel. ani nevím proč, ale zrovna Ansel mi připadá dost sympatický :D JO ROZMLAŤ DYLANOVI VŠECHNY KOSTI!!! :DDD

9 Mathie D. Mathie D. | E-mail | Web | 5. června 2012 v 18:26 | Reagovat

jé, zaujímavé, tuším idem kukať staršie časti ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama