• Môj grafický blog: AMIRRA-GRAPHIC.BLOG.CZ


Pre tých, ktorý, rovnako ako ja, podľahli kúzlu textových RPG, ale aj tých, ktorí netušia, o čo go..

SEOUL GANGS

* * *

SEKTOR 9

Bojuj o život v zničenom meste budúcnosti.

Krištáľové srdce > Ämira |8|

28. června 2012 v 21:41 | Anne |  Krištáľové srdce
Ták a konečne som dopísala 8. kapitolu :)
Pridávam to sem tak narýchlo, potom padám :D Dúfam, že sa bude páčiť :)
Há, pletiem vám hlavy, čo? xD Dylan je hádanka sám o sebe :D Príjemné čítanie ;D

Sadol si za volant a rozišiel smerom k nám. Ticho, ktoré panovalo v aute rušilo len rádio a aj to bolo sotva počuť. Striedala som medzi ním a Dylanom pohľad, ako by som chcela prerušiť to ťaživé ticho. Moja zvedavosť mi nedala a chcela som sa ho spýtať na to doučovanie. Mala som už vetu, čo som chcela vyhŕknuť z úst na jazyku, no kým som mlčala vyberajúc si v duchu tie správne slová, ozval sa on, milým a prívetivým hlasom. Dnes už ma v jeho prípade nič neprekvapí.
"Profesorka Deerová ti už hovorila..." Prikývla som skôr, než stihol dopovedať.

"Odkedy ťa zaujíma, ako sa učím?" Táto otázka mi dlho po tom, čo mi profesorka povedala, že je Dylan ochotný ma doučovať znela v hlave. Pokrčil ramená a venoval mi nič nehovoriaci pohľad.
"Chcem ti len pomôcť. Samozrejme, keď nechceš..." Trochu posmutnel. Buď je tak dobrý herec alebo ten jeho výraz vážne vypovedá o tom, že je mu to naozaj ľúto.
"Som rada za tvoj záujem, ale..." Pousmial sa v tom zmysle, že je to v poriadku. Ten úsmev na jeho tvári, ktorú lemujú strapaté blonďavé vlasy vyzeral tak... nevinne a... a pekne. Zbláznila som sa? Ešte včera mi bolo zle z toho, ako sa správal k Lysse. A potom, čo mi povedala... že s ním chodila a čo jej spravil, nechcem uveriť tomu, že teraz mu dokonca oplácam letmé úsmevy.
"Vážne nepotrebujem doučovať." odpovedala som nakoniec zamyslene, s pohľadom na krajine mihajúcej sa za pootvoreným oknom, cez ktoré do auta prenikal ostrý, čerstvý vzduch. Nútený úsmev som skryla pod masku nezáujmu. Nech mu, miláčikovi, nerobím veľké nádeje. Doučovať nepotrebujem. A už vôbec nie od neho!
Po dlhšom tichu, ktoré rušil len motor (Dylan už rádio, kde hrali len samé uši rvúce skladby vypol, čím si u mňa získal malé, bezvýznamné plus.) sa ku mne otočil a spýtal sa, kým sme stáli na križovatke:
"Teraz doľava, však?" Zdvihla som pohľad k nemu. Prikývla som, avšak, vo mne sa rozlievala čoraz väčšia zvedavosť.
"Ako vieš, kde bývam?" nadvihla som jedno obočie a striedala pohľad medzi cestou pred nami a Dylanovým zamysleným výrazom. Prstami som ticho poklopkávala po palubnej doske auta.
"Neraz som k tebe vozil.. Lyssu," odpovedal nakoniec, čo zaviedlo moje myšlienky znova k Lysse. Moja zvedavosť ma nanútila sa ho na to spýtať. Je to moja najlepšia kamoška a ja ani neviem o jej frajeroch?
"Lyssu?" Hrala som blbú za účelom vytiahnuť z neho dačo.
Váhavo prikývol a dosť sa premáhal, aby mi vôbec odpovedal.
"Áno. Ale to bolo dávno." Ukončil týmto tento hovor, no ja som nehodlala ešte zložiť.
"Hovorila mi, že ste spolu..."
"Hovorím, že to bolo dávno. Všetko sa zmenilo. Ona sa zmenila." Nenechal ma ani dopovedať. Očividne na to nechce spomínať. Podľa toho, čo som videla včera už medzi nimi naozaj nič nie je. Akurát tak rivalita, nenávisť a spomienky zaprášené prachom času a kopou trpkých slov, ktoré si odvtedy vymenili medzi sebou. Bolo to dávno... tak dávno, aby si ju mohol urážať? Chcela som vyhŕknuť, no to už sme zastali pred našim domom. Odopla som si pás, ktorý som na rozdiel od Dylana mala zapnutý celú cestu. Popravde, myslela som, že pôjde na cestách ako diabol, o čom vypovedalo už samotné drahé autíčko, no zmýlila som sa. Zrejme sa nikam neponáhľal. Pohľadom som spočinula na jeho zamyslenom výraze pri tom, ako sa naklonil ku mne a venoval mi provokatívny úsmev. Otvoril kapotnú skrinku, kde bola kopa vecí a znova ju zavrel už teraz držiac v ruke papier a pero. Naškriabal naň rad čísel a s lišiackym úsmevom mi ho podal.
"Keby si si to náhodou rozmyslela." Otvoril dvere a než vyšiel, ukázal gesto, čo malo znamenať, že mám počkať. V momente bol pri mojich dverách a otvoril ich. Ušiel mi pobavený úsmev a vyšla som z auta, na čo za mnou Dylan zavrel dvere.
"Ďakujem..." vďačne som sa pousmiala, "za odvoz."
"To nestojí za reč." Opätoval mi úsmev. Kým som sa zamyslene dívala na ten papierik, čo mi dal, neuvedomila som si, že už by som sa mala pohnúť z miesta a odkráčať domov. Preč od neho. Ale niečo vo mne od neho nechcelo ísť preč. Za to v mojej hlave sa to niečo hádalo so svedomím, ktoré by sa radšej, než tu stáť s Dylanom išlo učiť. Čo ma nútilo znova premýšľať nad ním. Nad tým, či prijať jeho ponuku, aby ma doučoval a tým byť s ním ešte častejšie, než je potrebné, na čo som túto možnosť zamietla, tisíc krát preškrtla a zahodila do najbližšieho koša stojaceho pred našou bránou. No, zdá sa mi byť dosť milý. K osobe, o ktorej mi vravela Lyssa mi to nesedí. To proste nejde. Z niekoľkých dôvodov a to:
a) Otvoril mi dvere na aute (koľko chalanov je takých ochotných?)
b) čo sa ochoty týka, chce ma doučovať z chémie, predmetu, z ktorého som dutá ako poleno a to ma ani nepozná.
A za c) Bez neho by som zrejme ešte teraz trčala na zastávke a čakala na autobus, ktorý ide až k nám (inými slovami, na kraj sveta). Rodičia mi nanútili školu, ktorá je vzdialená od nášho domu niekoľko kilometrov pod zámienkou, že lepšiu nenájdem. Iste, moji rodičia si potrpia na tom, aby som bola obklopená prestížou a bohatstvom. Tým mi chcú vynahradiť to, že mi nevenujú ani minimum času?
"Cass," oslovil ma. Menom. Lyssa si zrejme už, kým spolu ešte normálne prehovorili, pustila hubu na špacír. Vrátila som sa späť do reality a zovrela v ruke papier s číslicami. Nikdy, odkedy som ho poznala (čo nie je ani tak dlho, sotva dve dni), som si nemyslela, že práve on sa bude zaujímať o moje známky. Stihla som sa včas spamätať z pohľadu do jeho očí a prešla po kamennej cestičke až ku dverám. Vytiahla som kľúče, no pohľadom stále sledovala, ako Dylan nasadá do svojho Mercedesu a štartuje motor. Auto vycúvalo z príjazdovej cesty a skôr než odišlo mi jeho vodič na rozlúčku dva krát zatrúbil. Sledovala som už za rohom miznúce auto. Kľúč som strčila do zámku, no skôr než som odomkla, otvorili sa dvere a v nich stála... mama.
Nie, nie, nie! Dúfam, že o tej písomke a známke z nej ešte nevie. Jej výraz na tváre však vypovedal o tom, že áno.
"Ahoj," pozdravila som ju s výrazom ako keby som o ničom nevedela. Veď ona možno tiež nevie. Mikinu som hodila na taburetku v obývačke, kde ležali pohodené dnešné noviny. Len letmo som zazrela na titulke škandál nejakej stár. A čo je na tom, preboha? Ja si teraz za ten svoj škandál koledujem o ohlušujúci mamin krik, to ešte v lepšom prípade. V horšom skončím rozsekaná na kúsky a roztrúsená po dlážke, ktorá je, v podstate ako vždy čistá, že by sa z nej dalo jesť. Jej výraz totiž vážne nevypovedal nič dobrého. Najlepšie bude sa urýchlene vypariť. Skôr než som sa pohla smerom ku schodisku, mama si odkašlala a pozrela na mňa podozrievavým pohľadom.
"Kamže, mladá dáma?" Tak toto neveští nič dobré. Zastala som s nohou na prvom schodíku.
"Ehm.. do izby?" Znelo to skôr ako otázka, no som tak uťahaná, že hneď ako prvé, čo spravím, keď prídem do izby je, že sa rozvalím na posteli.
"Nechceš mi niečo vysvetliť?" Nevinne som pokrútila hlavou.
"Bola som s Lyssou v meste," znela moja odpoveď, aj keď som vedela, že čaká iné vysvetlenie a to...
"Čo má znamenať tá päťka z písomky?" Dlhšie bolo ticho, než mame došla trpezlivosť. Pozná ma natoľko, aby vedela, že jej nemám v pláne odpovedať.
"Tak dočkám sa?" Ako to vie? Tipujem, že jej už Deerová stihla zavolať, kým ja som čakala na zastávke na autobus, ktorého som sa nakoniec nedočkala.
Nemá cenu to zahovárať, aj tak už o tom, že som pokazila tú písomku vie.
"Nestihla som vš..."
"Nie nestihla, nevedela." Opravila ma a chcela som protestovať, no jej vražedný pohľad mi zavrel ústa.
"Profesorka mi vravela, že by si potrebovala doučovať." Nie! Nepotrebujem doučovať. Nechcem doučovať!
"A tiež to, že by bol ochotný ťa učiť jeden starší študent. Cassie, zlato, chcem ti len dobre, to snáď vieš." Ach jaj, zase tie reči, čo si mám vziať k srdcu.
"Ale ja nechcem doučovať." A už vôbec nie od Dylana! Dala som ruky v bok a vyšla o dva schody vyššie pripravená zdrhnúť. Nechcem ďalej pozerať na tie jej oči, v ktorých sa jasne zračil smútok a sklamanie. Sklamanie z vlastnej dcéry.
"Pomôže ti to. A k tomu, bolo by od teba nezdvorilé, keby si to odmietla." Prekrútila som oči a vyšla o ďalší schodík vyššie.
"Cassie." Zastavila ma a s ďalším prekrútením očí som na ňu pozrela.
"Čo je to s tebou? Učíš sa čoraz menej, čo sa odráža aj na tvojich známkach. Máš problémy v škole? Alebo si snáď zaľúbená? Mne to môžeš povedať..."
Jasné, pomyslela som si ironicky, asi ťažko jej poviem, že sa mi snívajú podivné sny a k tomu mám zrejme halucinácie, čo vysvetľuje to, čo sa mi stalo včera ráno. Asi mi vážne začína hrabať. Z myšlienok ma vytrhol mamin hlas. Pokračovala v prednáške, keďže som jej neodpovedala a ani to nemala v pláne.
"Nemala by si toľko chodiť s Lyssou. A pokým si neopravíš známky, nechcem už ani počuť o tom, že ťa chcú vziať so sebou v lete do Talianska."
Vtedy ako keby som zamrzla, skamenela a nevedela sa pohnúť. Pomaly som k nej otočila hlavu, na tvári vražedný pohľad.
"Čo? Ale.. ja s nimi chcem ísť! Prosím, nekaz mi to!"
"To nie ja ti niečo kazím, ty si totiž kazíš známky sama."
Ticho.
"Je milé, že ti niekto ponúkol doučovanie. Pomôže ti to. A môžeš ísť s Bennetovcami v lete na dovolenku."
Vo mne to vrelo, avšak na povrchu som ostávala chladne pokojná. Vedela som, že mamu nepresvedčím.
"Fajn! Síce neviem, aký to bude mať zmysel, keď ma bude Dylan doučovať, aj tak budem vedieť jedine tak ešte menej než predtým, no za tú dovolenku s Lyssinou rodinou mi to stojí pretrpieť," takmer som vrčala a nečakala ani na jej odpoveď, vybehla som po schodoch do izby. Tresla som dverami a tašku hodila pod, ako obvykle, neuprataný stôl, na ktorom sa váľali všetky možné veci. V ruke som stále mala ten papierik s číslom na Dylana. Nie, nezavolám mu! Roztrhla som ho napoly. Nepotrebujem doučovať. Nechcem doučovať! A už vôbec nie od Dylana.
Vytiahla som si z tašky zošit a knihu a dala na radu mamy, že ak chcem ísť na dovolenku do Talianska s Lyssinou rodinou, musím sa začať učiť tú hnusnú chémiu. Otvorila som knihu a zošit s cieľom napísať si poznámky z dnešnej látky, ktorú som vnímala len okrajovo. Natiahla som sa po pero a vytiahla z kopy nastrkanej do umelohmotného držiaka jedno. Nepíše. Fajn, zobrala som ďalšie, no na moje "šťastie" ani to nepísalo. Zrovna, keď potrebujem jedno obyčajné pero ani jedno nechce písať?!
Vstala som a išla si po pero do rodičovskej izby, kde ich má otec na stole snáď milión. A funkčných. Teda aspoň dúfam. Vošla som dnu do ich izby, ktorú zahaľovalo prítmie. Závesy boli zatiahnuté a na posteli boli pohodené periny. Jedna visela z postele dole. Podišla som ku stolu, na ktorom bola kopa papierov a samozrejme, tiež pier. Víťazoslávne som sa uškrnula a zobrala si jedno, no môj pohľad zaujalo niečo iné. Pod kopou papierov bol jeden, vyzeral byť starý. Už dávno nemal krásnu bielu farbu, no žltú, takmer hnedú. Vytiahla som ho spod kôpky a vyjavene sa dívala na písmenká, ktoré sa mi rozmazali a srdce sa rozbúšilo čoraz viac. Papier bol roztrhnutý a hore, v pravom rohu bola pripnutá fotka. Bolo na nej blonďavé dievčatko pozerajúce sa na mňa modrými, tak známymi očami. Stálo na ňom:
"Ämira Naira Arden"

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Vera Vera | Web | 29. června 2012 v 12:22 | Reagovat

Dylan...velicce velice velice zajímavý člověk, ale nemyslím si, že je zlý i když se tak předtím asi choval :)

Chudák holka, hned jak se vrátí tak ji seřve matka :) náš třídní by kvůli pětkám opravdu domů nevolal, protože někteří adepti dostávají pětky neustále :)

Konec...Jááj! copak to nemůže být ještě o pár řádků dál?...ale je to fakt nádherně zakončený (ještě vědět, co ten nápis znamená) připomíná mi to elfštinu (trošku) ale nerozumím tomu, no každopádně se moc moc těším na další pokračko!! ^^

2 NikaRoovy NikaRoovy | Web | 29. června 2012 v 13:24 | Reagovat

Ahoj, Začalo hlasování o Povídku mého srdce, 2. kolo, ve které je tvá. Popros své fanoušky o hlasy!
Více zde:http://nika-roov.blog.cz/1206/povidka-meho-srdce-hlasovani-2-kolo

3 Tamta^^(BeckyLou Beatdown) Tamta^^(BeckyLou Beatdown) | Web | 30. června 2012 v 15:27 | Reagovat

zase dokonalá!! :D hej tohle se mi vážně líbí

4 Vicky Vicky | Web | 2. července 2012 v 18:36 | Reagovat

začíná to být víc a víc tajemnější... ;) Jednoducho nádherná povídka, začala se mi hrozně líbit :-) :-) To, jak dostávala Cassie kázání od matky, bylo, jako bych já byla ona, chemii taky nesnáším a taky mi moc nejde... I když mým větším nepřítelem je biologie :D Jinak jsem strašně ráda, že Cassie nakonec bude doučována Dylanem, toho týpka jsem si zamilovala :D :D :D Moc se těším na další!! :-D

5 Anwen Anwen | 2. července 2012 v 18:49 | Reagovat

děkuju za tvůj komentář, moc jsi mě potěšila :)) Jsem ráda, že jsem se zas k KS vrátila, povídka je krásná :-) :-)

6 Tamta^^(BeckyLou Beatdown) Tamta^^(BeckyLou Beatdown) | Web | 2. července 2012 v 20:53 | Reagovat

Ahoj affíku, na blogu je duležité oznámení!! :DD prosím přečti si ♥

7 Faint Faint | Web | 3. července 2012 v 21:11 | Reagovat

Ouu tak na toto som fakt zvedavá, neviem ale ty tak zaujímavo píšeš...tie prirovnania a umelecké prostriedky...

8 Bublushka Bublushka | Web | 4. července 2012 v 15:07 | Reagovat

wow, skvělé, hustě píšeš, teším se na další díl :-)

9 Anne Anne | Web | 4. července 2012 v 15:23 | Reagovat

Ďakujem za komentáre ^^
[1]: No to teda je zaujímavý človek :D Elfštinu? :D Nené, ono to je meno ;-)
[3]: Kujú :3
[4]: Zamilovala? :D neradím, ale.. som ticho :X
[7]: :)))
[8]: Dekujúú :* Dúfam, že ho dopíšem čo najskôr :) Môžte sa (zrejme) tešiť na pártyyyy! :D

10 Tenebrae Tenebrae | E-mail | Web | 5. července 2012 v 22:26 | Reagovat

ahoj na blogu robím poviedkársku súťaž. Tak ak máš záujem, bolo by fajn keby si sa prihlásila. :) Tu máš odkaz: http://iamlunatic.blog.cz/1207/poviedkarska-sutaz
P.S.: prepáč za reklamu

11 Nickyna Nickyna | Web | 7. července 2012 v 19:31 | Reagovat

téda,pěkné,je vidět,že tě to baví :)
moc pěkné,krásně píšeš ;)
_____________
přesně tak,všechno ryhle utíká :(

12 sabi-stars sabi-stars | Web | 14. července 2012 v 18:46 | Reagovat

Diiki aj ty si uži prázdniny C:
A skúsim to vydržať...
A tebe sa žije nemusíš tak skoro stávať...
A ešte bývaš v Lehniciach???
Lebo v PONDELOK idem do lehníc lebo idem do tábora o pól 9, škoda že ty neideš :(
A musíme sa niekedy stretnúť....
Ved sa niekedy dohodneme :D

13 Sagitta Sagitta | Web | 15. července 2012 v 22:22 | Reagovat

túto poviedku som začala čítať prednedávnom a musím povedať že je úžasná...klobúk dole..:)...i keď trošku sa mi to v niečo podobá na knihu Pád...teda Padlí anjeli veď vieš Daniel Luce...bla bla..:D..no ale fakt len trochu..:)...ale.ešte raze je to super poviedka takže šup ďalšiu kapču...no a inak síce som už blog mala ale zrušila som ho...a teraz som sa znova vrátila ale na nový blog tak ak chceš tak by sme sa mohli spriateliť bude mi cťou s takým talentom ako si ty..:)...pre mňa SB neznamená posielanie obrážtekov a diplomov...:)...alebo len obiehanie...proste to že sa mi niekoho tvorba páči...a po prípade mi povie čo je ok na tvorbe a čo by zmenil :)...ok dosť bolo vykecávania ..:D.tak zatiaľ :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama