• Môj grafický blog: AMIRRA-GRAPHIC.BLOG.CZ


Pre tých, ktorý, rovnako ako ja, podľahli kúzlu textových RPG, ale aj tých, ktorí netušia, o čo go..

SEOUL GANGS

* * *

SEKTOR 9

Bojuj o život v zničenom meste budúcnosti.

Krištáľové srdce > Princezná |7|

9. června 2012 v 18:54 | Anne |  Krištáľové srdce
No, tak ako som sľúbila, je tu nová kapitola KS ;)
Dúfam, že sa bude ľúbiť. Úplne súcitím s Cass lebo presne chémia je predmet, ktorý z duše nenávidím a vychádza mi štvorka. Nuž.. no coment..
Príjemné čítanie :)

Už pol hodinu sedím, teda skôr ležím rozvalená na posteli nad zošitom z chémie. Písmenká sa mi prepletajú cez seba, rozmazávajú a ja chápem menej než predtým. Vlastne nechápem vôbec nič. Obávam sa zajtrajšej písomky a popravde, mám prečo. Chémia mi nikdy nešla a moje známky sú dosť (dosť? To je slabé slovo) zlé.
Minúty sa vliekli pomaly a ja som zaspávala. Hlava mi klesala ku knihe až som nakoniec prestala vnímať všetky vzorce a písmená.
"Ämi, daj mi ruku."
Dievčatko podalo malú rúčku otcovi, ktorý ju zľahka zovrel v dlani.
"Oci..." vzlykla Ämira a utrela si uslzené oči, v ktorých sa jasne črtal strach. "Ale mama..."
"Zlato, ver mi. Mama bude v poriadku. Musíme ísť."
Čas mal práve teraz hodnotu väčšia než zlato či diamanty a každou sekundou im prechádzal pomedzi prsty. Už im takmer dýchali na krk. Micaela zvieral zlý pocit. Dúfal, že sa Elis nič nestalo, no len sám seba klamal, že bude v poriadku. Nič nie je v poriadku. Bežali po lúke, okolo nebolo ani živej duše. Až na postavy v čiernom, čo sa vynorili z lesa a každou chvíľou sa čoraz viac približovali. Nedalo sa však povedať, že by mali dušu, možno tak čiernu a prehnilú.
Ľudoprázdnym priestranstvom sa niesli tiché vzlyky a zem sa triasla, ako ich postavy v čiernom rýchlo dobehávali.
Ticho preťal výkrik. Muž trhol hlavou k dievčatku, ktoré sa pevne držalo jeho ruky.
"Oci!" Uprela na Micaela modré oči, malé ako krištáli. Celé ich zastrel strach a zaplnili priehľadné slzy, ktoré jej stekali po malej tváričke. Nadarmo otvorila ústa so snahou niečo povedať. Slová sa jej zadrhávali v hrdle. Čiasi ruka ju potiahla dozadu.
"Ämira!"


Sen... bol to len ďalší sen.
Splašený tlkot môjho srdca bol počuť snáď až na prízemie, keď nie až na Antarktídu. Oprela som si hlavu o stenu a pozrela na strop, ako by som v ňom hľadala odpovede. ČO som komu urobila, že musím toto prežívať? Je to ako by ste to boli vy, ako by ste boli v tom sne. Trvalo niekoľko sekúnd, možno minút (nepočítala som ich, myseľ mi zapratával ten sen), než sa mi upokojilo srdce a nechcelo vyskočiť z hrude. Samozrejme, že som už zaspať nevedela. Zapla som si na slúchadlách hudbu, možno, teda nie možno, ale určite preto, aby som sa vyhla ďalšiemu desivému snu. Minúty šli pomaly, prechádzali do hodiny a oči sa mi sami od seba zatvárali. Hudbu som vnímala len okrajovo, ako by vzdialene.
"Bež, Ämira! Bež!" počula som v mysli a hudba utíchala, až som ju nakoniec prestala vnímať úplne. Niečo, nejaký podivný magnet ma stále ťahal do toho sna, aj keď som tam nechcela.
♦ ♦ ♦
"Cass..."
"Cass!" trhla som sebou, keď ma prebudil zo zamyslenia ostrý Lyssyn hlas.
"Za päť minút zvoní. Učila si sa to vôbec?" Dobre vedela, aká bude moja odpoveď. Natoľko ma pozná a ja zas ju, aby som vedela, že kým jej neodpoviem, mi pokoj nedá.
"Pravdu?" Prekrútila som oči a zavrela knihu, ktorá mi doteraz slúžila ako vankúš.
"Čo je s tebou? Si unavená alebo čo? Dostala si to? Lebo inak si to vysvetliť neviem..." mrmlala si ďalej a podľa mňa by ani neskončila, keby nezazvonilo. Ten hnusný, ostrý zvuk, ktorý sa rozliehal po celej triede a pripomenul mi, že každú chvíľu sa do triedy dorúti učiteľka s písomkami v ruke.
"Nie! Nespala som. Som len unavená z toho učenia, nič viac."
Lyssa nič nehovorila, no vedela som, že si o tom myslí svoje a to ani neviem čítať myšlienky.
Zlé tušenie, že ide profesorka Deerová, ktorej klepot podpätkov sa rozliehal po chodbe a blížili sa k našej triede sa vyplnilo, keď sa otvorili dvere. Nádych, výdych...
"Vyberte si pero, rozdám vám písomky," povedala skôr, než prešla cez prah a rýchlim krokom prišla ku katedre. Rozdala nám papiere, na ktorých bolo desať otázok. Niektorí sa už hneď dali do písania, no ja som len nervózne stláčala, zapínala a vypínala pero. Až kým ma Deerová neschladila pohľadom a ihneď som prestala.
Pozerala som na hodinky nad dverami a keď už som nemohla cvakať s perom, čo je môj zlozvyk, pretože to ruší ostatných, natáčala som si pramienok vlasov na prst, čo je môj druhý zlozvyk, hlavne keď mám nervy. A tie teraz určite mám. Poniektorí už odovzdali vyplnený test a ja som mala sotva polovicu, z čoho určite väčšina odpovedí bola zle. Keď som došla k záveru, že to nemá zmysel a viac toho už nenapíšem, nanajvýš to ešte viacej dopletiem než je, vstala som so zavŕzganím zo stoličky a neochotne, pomalou chôdzou ako na šibenicu priniesla papier ku katedre. Deerová ku mne zdvihla pohľad, no za chvíľu ho znova sklopila k písomke, ktorú zrovna opravovala.
Alyssa Bennet - bolo napísané v pravom hornom rohu pekným písmom, ktoré patrilo komu inému, než Lysse. Väčšinu odpovedí mala správne, takže sa zrejme učila. Na rozdiel odo mňa.
Ku koncu hodiny, keď už všetci odovzdali svoje testy sa na Lyssa opýtala:
"Tak čo? Nebolo to ťažké, čo myslíš?"
Keďže sa mi to už ďalej nechcelo rozoberať, len som prikývla, aj keď to ani zďaleka nebola pravda. Deerová opravovala posledné písomky a ja som sa modlila, aby už zvonilo a nedozvedela som sa známku, lebo budem mať pokazený víkend. Podoprela som si hlavu rukou a lakeť oprela o stôl. Nemo som pozerala na strop našej malej triedy. Pri jednej lampe, ktorá vydávala tlmené svetlo doprevádzané tichým hučaním neustále lietala mucha. Sledovala som jej dráhu okolo neónového svetla, až kým môj pohľad neupútal zvonček nad dverami. Triedou sa rozoznel hlasný, uši trhajúci, no predsa tak milovaný zvuk oznamujúci, že je koniec hodiny. Veci som si v rýchlosti strčila do tašky, popadla ju a vydala sa spolu s ostatnými von z triedy. Ach, sladká sloboda. Už ťa mám skoro na dosah, pomyslela som si prechádzajúc cez prah dverí, keď v tom mi niekto položil ruku na plece. Okolo mňa prešiel dav študentov vychádzajúcich z triedy. Keď všetci odišli, otočila som sa za seba. Mala som také tušenie, že za mnou stojí profesorka Deerová.
"Thomsnová, môžete na slovíčko?" Pokývla rukou profesorka. Váhavo som sa otočila. Ostatní sa vytratili z triedy a rozpŕchli na chodbu ku svojim skrinkám. Ostali sme tam len my dve a jedno dievča v zadnej lavici, čo si práve odkladalo veci do tašky. Nezdalo sa, že by ju príliš zaujímala téma nášho rozhovoru.
"Áno?" Odkašlala som si a nadvihla obočie. Vedela som, čo povie a to ani nemusím vedieť predvídať budúcnosť.
"Blíži sa polrok a vaše známky sú čím ďalej, tým horšie."
Povedzte mi niečo, čo neviem, pomyslela som si ironicky. Keď som nič nehovorila, pokračovala ďalej.
"Test vám dopadol horšie, než som očakávala."
Tak to bude zlé... Po chvíľke ticha si povzdychla.
"Keď napíšete polročnú prácu na jednotku, možno vám na vysvedčenie dám dvojku."
Áno, je pravda že som si pokazila priemer. A to viac než dosť. Odvrátila som pohľad inam a uvedomujúc si svoju chybu si hrýzla spodnú peru.
"Ale prejdime k tomu hlavnému, prečo som si vás zavolala. Jeden študent z vyššieho ročníka by bol ochotný vám pomôcť s učivom na test, keď s tým budete súhlasiť." Čakajúc na moju odpoveď sa oprela rukou o katedru. Žiadna však neprichádzala. Triedou sa rozliehalo ticho, ktoré prerušoval iba šuchot vychádzajúci z miesta, kde stálo dievča pripravené na odchod.
"Dovidenia, Tiana," prehovorila k nej profesorka Deerová, no pohľad nespúšťala zo mňa. Pomerne nízke dievča s na krátko ostrihanými vlasmi ohnivo červenej, postupne tmavnúcej farby prešla popri mne. Venovala mi skúmavý a zároveň chápavý pohľad, popravde, neviem čo mal znamenať. Zrejme so mnou súcití, no na čo to, keď si za to môžem sama? S menším úsmevom na bezchybnej bledej tvári vyšla z dverí, ktoré za sebou hneď zavrela. Na chvíľu som aj zabudla na návrh, ktorý mi dala profesorka. Doučovať? Ja nepotrebujem doučovať! Nechcem aby ma niekto doučoval. V hlave som si triedila myšlienky, no stále mi chýbala jedna a dosť podstatná vec, ktorá by zaplnila tú medzierku.
"Kto... kto by ma teda učil?" dostala som zo seba otázku. Zaujímalo by ma, kto by bol ochotný strácať čas učením niekoho, kto by všetky tie čísla, písmená a vzorce aj tak nepochopil, ani keby mu to tĺkli do hlavy.
"Dylan Carter."
Dostavila sa po chvíli odpoveď. Ostala som nemo stáť s pohľadom na profesorke, ako keby som sa uisťovala o pravdivosti jej slov. Dylan ma chce doučovať? Nie, neverím tomu. Prečo by to robil? Ani náhodou! Len on nie! Stála som tam s výrazom, ako keby som zjedla citrón a Profesorka Deerová sa nad mojou reakciou len pobavene usmievala.
"Nie," odvetila som stručne rozhodnutá, že žiadne doučovanie sa nekoná. "Ďakujem za ponuku, ale nepotrebujem doučovať." Nepatrne som sa zamračila. Nejde mi do hlavy, prečo by ma chcel akurát Dylan doučovať. Alebo že by to bol iný Dylan? Nie, nepripadá do úvahy.
"Ako chcete, ale je to len vo váš prospech." Pokrčila plecia a zoškrabávala si uschnutý lak z nechtov na pravej ruke. Bez slova som prešla pohľadom k východu.
"Ešte si to premyslím. Dovidenia," povedala som tesne pred tým, než som rýchlo vyšla z triedy skôr, než by ma Deerová zas spražila pohľadom.
Medzitým si sadla za katedru a niečo zapisovala na papier. Zamyslene som stisla kľučku a vyšla na chodbu, ktorá bola tichá takmer prázdna. Všetci až na upratovačku, ktorá zdvihla pohľad od mopu a pozrela sa na mňa, no hneď na to sa zas venovala svojej práci a Deerovú, ktorá mi pred chvíľou oznámila niečo, čo len ťažko strávim, už zrejme všetci odišli tak, ako som to chcela urobiť ja. Čo najskôr. V duchu som prosila, nech stihnem bus, ktorý ako jediný za dve hodiny ide AŽ k nám, do sveta, kam väčšina nôh či kolies už ani nevstúpi. Vybehla som na školský dvor, pričom som za sebou tresla dverami so sklenenou výplňou. Zatriasli sa a celou chodbou sa rozoznel tlmený rachot, až po chvíli ustáli úplne. Cez špinavé sklo, na ktorom boli odtlačky rúk bolo vidieť na prázdnu chodbu. Upratovačka už medzitým zmizla niekde na záchodoch. Snažila som sa z mysle vyhodiť Dylana, doučovanie a všetko, čo s tým a s NÍM súvisí. Vyslovene som prebehla areál školy až k východu, odkiaľ je to na autobusovú zastávku už len kúsok. Hnedá školská taška, ktorú som mala prehodenú cez plece nadskakovala v rytme mojich rýchlych krokov. Jednou rukou som siahla na jej dno a vytiahla malý, biely mobil. Pozrela som sa na hodinky, zatiaľ čo jedným okom som sledovala cestu k blížiacej sa zastávke. Aj keď som dúfala, že nejdem neskoro, uvedomila som si, že som od pravdy ďaleko. V duchu som si zanadávala a snažila sa v hlave vytvoriť plán B.
Prstom som prechádzala po špinavom, roztrhanom a len tak-tak sa držiacom rozpise vylepenom na zastávke a hľadala odpoveď v šaláte čísel a písmen. Ďalší autobus mi ide až za hodinu! Hneď som možnosť tu tak dlho čakať zamietla. Z myšlienok nad všetkými možnými cestami domov ma vytrhlo zatrúbenie. Čierny Mercedes zastal pri zastávke, kým ja som sa spamätávala zo šoku, ktorý mi spôsobil jeho vodič. Zazrela som cez čisté predné sklo, v podstate ako celé na slnku sa lesknúce, drahé auto, jeho tvár. Spoznala som tie žiarivo hnedé oči, ako tmavá čokoláda s prenikavým pohľadom, ktorý upieral na mňa. Žiarivé, blonďavé vlasy, ktoré mu spadali do čela. Jeho hravý úsmev, čo vyzeral ako úsmev malého chlapčeka. Zamračila som sa pod náporom spomienok na včerajšie nákupy v meste. Mokrú Lyssu a jeho výraz na tvári, keď sa pýtal na Ansela. Pokrútila som hlavou nad akýmikoľvek myšlienkami, ktoré sa spájali s ním a venovala som sa ďalej spleti čísel na vyblednutom papieri. Natiahol sa ku dverám spolujazdca, aby ich otvoril. Môj nezáujem voči nemu ho zjavne pobavil, súdiac podľa jeho výrazu na tvári.
"Čakáš na niekoho, princezná?" prehovoril pozoruhodne milým hlasom, v ktorom nebol ani náznak toho chladu, čo z neho bol cítiť včera. Zmiatol ma nielen tým osloveným, ale aj tým, ako sa mi pri jeho hlase rozbúšilo srdce.
"Ja..nie.. vlastne ano," nevedela som nájsť tie správne slová, tak sa mi zadrhávali v hrdle. Fakt obdivuhodná odpoveď, pokarhala som sa. Naozaj ma nazval... princezná?
"Ale teba do toho n..."
"Ako vidím, ušiel ti kočiar," prerušil ma ignorujúc môj nezáujem voči nemu. Zrejme tým myslel autobus. Odpoveď bola podľa môjho mučeníckeho výrazu na tvári úplne jasná. "Nechceš zviesť?" nadvihol jedno obočie čakajúc na moju odpoveď. Odfrkla som si.
"Nie. Radšej pôjdem pešo." Neverila som, že som toto vypustila z úst. Náš dom je na druhom konci mesta. Dôjsť tam pešky by mi trvalo prinajmenšom dve hodiny. Prekvapilo ma jeho pobavené, no nie výsmešné zachechtanie. Zamračila som sa, ale v duchu zvažovala jeho ponuku. Nie! Zbláznila si sa? Nikam s ním nejdeš, presviedčal ma vnútorný hlas.
"Ako chceš, snáď tam do večera prídeš."
Dve možnosti sa prevažovali ako na váhach a ja som musela vybrať jednu, na ktorú pridám záťaž. Nemala som pri tom dôležitom rozhodovaní čas uvedomiť si, že sa spolu so svojim fárom chystá odísť. Niečo, presnejšie predstava, že po a) tu budem čakať na ďalší autobus, b) pôjdem pešo cez celé mesto, čo nepripadá do úvahy alebo si c) prinajhoršom stopnem nejaké okoloidúce auto presvedčila, že nemám moc možností na výber. Z toho jediná táto, prežiť cestu s Dylanom pripadala do úvahy. Niečo sa vo mne zlomilo a napriek tomu, že sa mi z neho po incidente na námestí robí zle, spravila krok k jeho nablýskanému autíčku. Odkašľala som si a pokúsila sa o nútený úsmev. Načiahla som sa ku dverám, ktoré stihol, kým som bola mimo zatvoriť, čím som mu nepriamo naznačila, že som si to rozmyslela. V duchu som si však trieskala hlavu o stenu alebo skôr o jeho nablýskaný Mercedes. Na jeho perách sa roztiahol triumfálny úsmev. Vystúpil z auta a v momente bol pri mne. Otvoril mi dvere na sedadlo spolujazdca, kam som si váhavo sadla. Je normálne aby sa ku mne vážne správal ako k princeznej?

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Vera Vera | Web | 10. června 2012 v 11:47 | Reagovat

NEeee! Dylan! Zase on?!! :D Nejdřív jsem si říkala, že si Deerová dělá srandu, ale očividně ne. no tak to bude ještě zajímavé, jak ji bude doučovat, tedy pokud bude chtít, ani bych se jí nedivila, kdyby do toho nakonec nešla, ale známky jsou jednoduše známky. A potom jak si tam přijel s tím mercedesem...noo :D Já nevím, myslím, že něco chystá, ale asi ne, jen mi to tak přijde :D

2 Anne Anne | Web | 10. června 2012 v 12:58 | Reagovat

[1]: no, toho sa tak ľahko nezbaví :D
Tiež by mi trebalo doučko z chémie -.-"
A uvidíš čo má za ľubom ale ja už som ticho...
:D ďakujem za komentár, ty vieš vždy tak potešiť ^^

3 Tamta^^(BeckyLou Beatdown) Tamta^^(BeckyLou Beatdown) | Web | 10. června 2012 v 17:42 | Reagovat

krásný :)

4 Vera Vera | Web | 10. června 2012 v 17:55 | Reagovat

já chemii docela chápu, takže kdybys chtěla...

No a ještě jedna otázka...budeš mi teda posílat tu povídku do soutěže? nechci na tebe tlačit, ale ráda bych to zítra vyhlásila :D a zadala nové téma

5 Faint Faint | Web | 17. června 2012 v 20:14 | Reagovat

Huu bojim sa chemie. Ale ja by som chcela ist na veterinu a tam ju treba.Dylan hm co ma asi za lubom?  Vcera som konecne pridala dalsiu kapitolku tvs :D

6 Vicky Vicky | Web | 2. července 2012 v 18:24 | Reagovat

beru zpět, Dylan je úžasný!!!!!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama