• Môj grafický blog: AMIRRA-GRAPHIC.BLOG.CZ


Pre tých, ktorý, rovnako ako ja, podľahli kúzlu textových RPG, ale aj tých, ktorí netušia, o čo go..

SEOUL GANGS

* * *

SEKTOR 9

Bojuj o život v zničenom meste budúcnosti.

Krištáľové srdce > Črepy |12|

22. srpna 2012 v 21:45 | Anne |  Krištáľové srdce
Tradá :D ďalšia kapitola KS.. zrejme budete chápať ešte menej než predtým.. no :D všetko je to riadne popletené..
Celý príbeh som trochu upravovala, opravila chyby a tak. Do konca týždňa sem hodím poupravené kapitoly. V prvej kapitole je najviac zmien, takže tú odporúčam si potom prečítať..
Dnes som riadne prispatá, tak už radšej padám - trochu sa schladiť :D
Bez ďalších rečičiek.. príjemné čítanie prajem :)

♦ ♦ ♦
"Č-Čo? O čom to hovoríš?" Nechápavo som na neho hľadela, zatiaľ čo on sa díval na spúšť v mojej izbe. "Kto má čo vedieť?" sypala som otázky jednu za druhou, odpovedí som sa však nedočkala. Zúrivo kopol do jednej z kníh ležiacich na zemi. Odletela o kus ďalej, no bola to posledné, čoho sme si obaja teraz všímali.
"To snáď nie! Nie!" Prerývane dýchal snažiac sa utlmiť zlosť, ktorá v ňom čoraz väčšmi vzrastala, nadávkami. "Do riti, ako to mohli zistiť? Sakra!"
"Kto? O čom hovoríš?" spýtala som sa znova a tentoraz už neudržala slzy, ktoré ma začali štípať v očiach. "Čo sa deje, oci? Čo nemali zistiť? Prosím, odpovedz mi!"
Otec si povzdychol a prekračujúc veci rozhádzané po zemi, vrátane malých čriepkov, prišiel k mojej posteli a sadol si na ňu. Tvár si skryl do dlaní a až po chvíli, zatiaľ čo ja som stála furt na tom istom mieste, neschopná akéhokoľvek pohybu, zdvihol ku mne neistý pohľad plný obáv.
"Cassie... ja... neviem, ako ti to mám povedať. Je to zložité, nechcem, aby si sa tým trápila." Už len pohľad na jeho strápený výraz mi hnal do očí ďalšie slzy. Kvôli čomu sa tak trápi? Čo sa deje? "Prepáč, že som ti spôsobil toľko starostí. Za všetko môžem ja. A teraz to vie! Vie, kto má to Srdce. Do riti, to som nemal dopustiť!" Nebola som schopná jediného slova. Nohy sa mi znova podlomili, ako by ma zavalil kameň vážiaci sto ton a pritlačil k zemi. Neustála som to a zviezla sa na kolená. Nevnímala som, že sa mi črepy zarývali do nôh aj cez nohavice. Nevnímala som nič, v hlave mi stále zneli jeho slová. Akokoľvek som sa to všetko snažila pochopiť, zlialo sa to do machule a vytvorilo čosi, čo mi úplne zalialo mozog. Zaplnilo myšlienkami a otázkami, na ktoré už dlho hľadám odpovede, no nie je nikto, kto by mi ich povedal.


"Čo... o čom to, sakra, hovoríš?" zaznela už po tretí raz znova tá istá otázka. "Aké Srdce? A čo si nemal dopustiť? Ty vieš, kto toto spravil? Vieš, kto mi takto zdemoloval izbu a prečo to spravil? Čo chce?" Môj hlas bol tichý, hoci som chcela kričať. Všetko sa začalo spájať dokopy, ako puzzle. Stále ale chýbalo veľa kúskov, aby som to puzzle mohla poskladať. Chýbalo mi veľa odpovedí.
"Viem. Aj keď by som najradšej nechcel," odvetil a postavil sa. Obišiel ma a zastal až pri dverách. Oprel sa o zárubňu a hľadel zamyslene na strop. "Vyspi sa, zlato. Musím ísť teraz preč. Zajtra sa o tom porozprávame a všetko ti vysvetlím, áno? Milujem ťa. Dobrú noc," s týmito slovami vyšiel z mojej izby. O chvíľu som počula, ako sa zabuchli vchodové dvere a naštartoval auto. Nechcela som sa dívať na všetky moje veci porozhadzované okolo, rozbitú vázu, ktorá sa roztrieštila na kúsky, ako som sa cítila ja. Ako by ma už nikdy nikto nemohol dokázať zlepiť. Cítila som sa ako dobitá, ako boxovacie vrece. To život dáva tak tvrdé rany a snaží sa ma zhodiť k zemi. A ja nemám silu sa brániť. Pred realitou. Vyčerpaná sa chúlim na koberci a posledné, čo ma zaujíma je, že podo mnou sú črepiny. Zaspávam, aspoň na chvíľu sa skrývam do sveta snov, no aj tam ma čakajú len nočné mory. Nemám sa pred nimi kde skryť. Najradšej by som teraz bola s jednou osobou, ktorej hlas ma núti zabudnúť na všetko, pobáda k úsmevu a pripomína, že čoskoro bude lepšie. Alebo horšie. Ktovie.

"Loren! Kde si bol? Kde sa flákaš, keď ťa človek najviac potrebuje?!" zúril Pán, alebo inak aj Najvyšší a ten, ktorého všetci poslúchajú, ku ktorému všetci vzhliadajú, lebo vedia, čo sa s nimi stane, ak tak neurobia, prechádzajúc po slabo osvetlenej miestnosti sem a tam. Pohľad upieral k zemi, akoby skúmal svoje čierne topánky. Jeho kroky sa rozliehali celým veľkým priestorom. Zastal a zdvihol pohľad od zeme, aby sa pozrel svojmu synovi do očí. Rovnako tmavých, rovnako chladných a rovnako bezcitných očí. Ten pred otcom stál mierne zhrbený, vo svojom typickom postoji, tmavo odetý, až takmer splýval s tmou okolo. Cez čierne tričko bolo jasne vidieť vypracované telo. Zastrčil si za ucho neposlušnú ofinu tmavohnedej farby, ktorá mu spadala do očí, no na otca sa nepozeral. Miesto toho s rukami vo vreckách prešiel popri ňom, ako by tam ani nebol.
"Tak odpovieš mi?" dožadoval sa odpovede, no syn ho stále doslova ignoroval. Bol k nemu obrátený chrbtom a neotáčal sa, ani keď prehovoril:
"Viem, kde je. Ale Krištáľové srdce som nenašiel. Zrejme ho má u seba. Keď vie, akú veľkú má cenu, určite ho dobre stráži," prehovoril a zrejme tým otca zaskočil. Pomaly, nenútene prešiel bližšie k nemu tak, aby mu videl do tváre.
"Takže ty vravíš, že vieš, kde je Ämira? Prečo si mi to nepovedal? Tak do riti, prečo ma necháš pátrať po niečom, čo ty vieš a ani mi to nehodláš povedať!" Hnev z neho doslova sršal, zatiaľ čo Loren bol až chladne pokojný. Ostatne, ako vždy. Máločo ho dokáže rozhodiť. A medzi to málo patrí aj ONA. Mlčal, ako by čakal, že sa Pán ukľudní, alebo naopak, praskne od samej zlosti. Jedno, či druhé, dobre vedel, že aj tak mu musí povedať, kto je tá, čo stráži Srdce. "Povedz mi o nej, Loren. Kde sa skrýva?"
"Nie," odvetil stručne a zadíval sa mu do očí. Sledoval, ako otcovi tvár zalial ešte väčší chlad.
"Čo si t..."
"Chcem ho nájsť sám. Nechaj to na mňa," prerušil ho Loren odhodlaným hlasom, ako by si bol istý tým, že ho naozaj získa. Že ukáže otcovi Krištáľové srdce v jeho rukách, ako trofej, aby mu dokázal, že sľuby plní. Otec mu už dávno neverí. Nikdy mu neveril. V podstate neveril nikomu, okrem seba. Veril, že to Srdce získa sám. Teraz však, zaskočený tým, že ho chce nájsť jeho syn, chvíľu mlčal. Dlhú chvíľu mlčal. "Nesklamem ťa, to ti sľubujem. Prinesiem ti to Srdce, aj keby som ju mal za..."
"Tak na to zabudni! Ani neskúšaj ju zabiť, je to jasné? Chcem ju živú, len tak sa dozviem, kde je môj "milovaný" braček. A povie mi to, aj keby som to z nej mal ktovieako dostať!" Slovo milovaný vyslovil tak, ako by bolo jedovaté, doslova ho vypľul. "Keď chceš teda Srdce nájsť sám, dobre. Ale ver, že ak ma znova sklameš..."
"Ver mi, otec. Aspoň raz mi ver!"
"Ako ti mám veriť, keď si jej pred dvanástimi rokmi pomáhal? Keď si ma tak zradil a obrátil sa chrbtom k vlastnej strane?!"
"Nevieš o tom nič! Nebolo to tak, ako si myslíš a ako si myslia všetci ostatní. Lenže pravdu viem len ja a tak to aj ostane," povedal mrazivo, každé slovo zreteľne a jasne, pričom sa díval na otca. Ten nepohol ani brvou a nakoniec len pokrútil hlavou.
"Si tvrdohlavý, Loren. Vždy si bol. Pochybujem, že sa ti podarí získať to Srdce. Nechaj to na mňa a nepleť sa do toho," znelo to skôr ako rozkaz, než návrh. Čakal, že ho Loren poslúchne, no len sa potvrdili jeho slová. Je tvrdohlavý, no zároveň odvážny a pevne odhodlaný získať Krištáľové srdce.
"Lenže ja sa ťa nepýtam," odvrkol a skôr, než Pán stihol niečo namietať, Loren sa pred jeho očami rozplynul v tme.
Zlostne udrel päsťou do steny, až z nej opadla omietka a usadila sa na, už tak špinavej a zanedbávanej, zemi. Neveril svojmu synovi, ani najmenej, no nič iné mu nezostávalo. Vedel, že keď si niečo zaumieni, tak to aj dosiahne. Pamätal si však na deň, keď sa v ňom zmýlil. Myslel si, že z neho vychová chlapa, akým je on. Z akého budú mať ľudia rešpekt, ktorého budú v obavách a strachu o vlastný život, počúvať. Lenže nečakal, že sa mu obráti chrbtom a pomôže nepriateľovi. Celý ten čas sa snažil nájsť svojho brata a zobrať si to, čo patrí právom jemu. Krištáľové srdce.
Ten deň sa mu navždy vryl do pamäti. A nie len jemu. Niekde, a on netušil kde, teraz leží tá, ktorú už dlhé roky márne hľadá, netušiac, že je tak blízko, aby sa jej skoro mohol dotknúť, a spí. Sníva.

Cez závoj snehu dopadajúci na zem bežalo dievčatko, premrznuté, opustené a zúfalé, hľadajúc miesto, kam by sa mohla na chvíľku skryť. Všade navôkol bolo ticho a tma, len v diaľke bolo počuť burácať hrom. O malú chvíľku oblohu ožiaril blesk. Ämira si za tú krátku chvíľku stihla všimnúť postavu stojacu len kúsok pred ňou. Tmavé vlasy a takisto tmavé oči, zabodávajúce sa do tých jej. Cúvla o pár krokov späť, no nespúšťala z neho pohľad. Bol to chlapec, mohol mať tak desať, či jedenásť rokov, stál tam a díval sa stále na ňu, až nakoniec prehovoril: "Snáď sa ma nebojíš." Sladko, trochu posmešne a naháňajúc strach sa usmial a vykročil dopredu. Ämira zase o kúsok ustúpila. Neverila mu. Neverila nikomu, jedine mame a otcovi, ktorí však boli obaja preč. Nechcela na nich myslieť, pretože jej oči znova zaliali slzy. Utrela si ich rukávom svetríka a zvedavo, ale zároveň ostražito sledovala toho chlapca. Natiahol k nej ruku a pomaly sa brodil snehom k nej. "No tak, neublížim ti." Ostala stáť na mieste, pretože vedela, že by aj tak neutiekla. Bola unavená a bežať sa jej chcelo zo všetkého najmenej. Neostávala jej nič iné, len mu veriť. A ona mu verila, síce slepo, keďže ho ani nepoznala, nikdy v živote nevidela, no bola to jediná osoba, ktorá jej mohla teraz pomôcť. Neisto k nemu natiahla malú rúčku.
"Poznám jedno miesto, ktoré sa ti bude páčiť. Poď za mnou." Z toho chlapca cítila niečo zlé. Mala nedobré tušenie, no potlačila ho a kým on ju viedol za ruku, nasledovala ho, brodiac sa cez sneh, ktorý jej siahal až nad kolená. Po pár minútach prišli k malému domčeku pokrytému snehom. Strechu mal bielu a staré, drevené dvere zasypané, takže sa dnu nedalo dostať. Chlapec sa obrátil na Ämiru. Cítil, že sa bojí a ani sa jej nečudoval. Prakticky nemala takmer nič. Sám nevedel, prečo jej pomáha, no prišlo mu jej ľúto. Hľadala len miesto, kde by prespala a neumrzla v mraze, ktorý panoval vonku. Ťahal ju za ruku k domčeku a zastal pred vchodom do neho. Díval sa na sneh, ktorý bol jedinou prekážkou, aby sa dostali dnu. Pustil Ämire ruku a zdvihol obe k hrudi. Spojil ich dlaňami k sebe, zavrel oči a pomaly zdvihol nad hlavu. Sneh sa v tom momente začal topiť, meniť na niečo podobajúce sa na nechutnú mláčku. Ämira sa na to dívala s údivom, nechápajúc, ako to dokázal. Keď sa všetok sneh pred dverami roztopil, predstúpil pred ne a kopol do nich. Zrejme si toho už veľa prežili, lebo po pár kopoch sa s hrôzostrašným zavŕzganím otvorili. Na jednom pánte už dávno nedržali, takže sa naklonili, ako by sa chystali vypadnúť. Chlapec sa obrátil na Ämiru a pobádal ju, aby vošla. Keď sa však ani nepohla, len nemo pozerala na domček pred svojimi modrými očkami, vošiel dnu čakajúc, že ho bude nasledovať. Obzeral sa okolo, aj keď to tu dobre poznal. Toto miesto je jeho tajná skrýša, o ktorej vedel len on. A teraz ho prezradil niekomu, komu o ňom v živote nemal povedať. Otec by ho, prinajlepšom zbil, keby sa o tom dozvedel. Ale nedozvie, tým si bol istý. Ämira sa ho konečne rozhodla nasledovať, keďže jej bola zima, ako tam len tak stála. S úžasom sa obzerala okolo. Domček bol zjavne už dlhé roky opustený. V rohoch špinavých stien, z ktorých opadávala omietka a zdalo by sa, že sa pri jedinom dotyku zrúti celý dom, boli pavučiny. Okná na jednej zo stien boli špinavé a tmavé, roztrhané závesy zatiahnuté, takže cez ne bolo takmer nemožné vidieť zasneženú krajinu. Starodávne hodinky nad krbom, v ktorom už dávno vyhasol oheň, ako život jej matky, už netikali. Neodpočítavali čas, ručičky stáli na jednom a tom istom mieste. Nehýbali sa, rovnako ako Ämira, ktorá stála v nemom úžase v strede malej miestnôstky. Zatiaľ, čo ona sa obzerala okolo, chlapec vykročil ku dverám. Jeho kroky boli ľahké, ako zo spomaleného filmu. Cez plece sa ešte raz obrátil na ňu. "Dávaj si pozor. Tu si v bezpečí, ale tam," kývol hlavou smerom ku dverám, smerom von na zamrznutú krajinku, "tam nie."
"Prosím," začul skôr, než vyšiel, jej tichý hlas, "ostaň tu." Nechcela tu byť sama. Bála by sa ostať tu bez neho, hoci nevedela, či mu vôbec môže veriť. No zaviedol ju sem, aby tu prespala cez mrazivú noc. Nenechal ju mrznúť tam vonku. Chlapec zastal, no neotáčal sa na ňu. Dobre vedel, že tu ostať nemôže a síce ho aspoň trochu mrzelo nechať ju tu samú, cítil sa zadosťučinený už tým, že ju nechá prespať na teplom, (teda relatívne teplom,) mieste. Na JEHO mieste, o ktorom doteraz nikomu, okrem Ämiry nepovedal. Povzdychol si a spravil pár krokov späť. Pomaly podišiel k nej a váhavo zobral za ruku. Sadli si spolu na starú, dotrhanú sedačku pred krbom. Chlapec so zápalkami, ktoré ležali na krbe, zapálil oheň. Obaja sledovali plápolajúci ohník, ktorý sa pomaly, ale iste zväčšoval. Zo starých novín ostal len čierny popol. Ämira sa konečne cítila aspoň trochu v bezpečí, nemusela sa obávať zvierať číhajúcich vonku, ani tuhej zimy. Len zaujato sledovala ohník.
"Zobuď sa, Cass! No tak, vstávaj!" počula som vzdialený hlas. Niekto mnou triasol a keď som si uvedomila, že to bol len ďalší sen, otvorila som oči a pohľad mi utkvel na strope mojej izby.

>>> 13. Kapitola
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Vera Vera | Web | 23. srpna 2012 v 14:35 | Reagovat

ooo!!! napínavé!!!!!! :D Snad se jí nic nestane! protože počítám, že oni po tom srdci půjdou přímo a nebudou se ohlížet kolem!!

2 Hejlynka Hejlynka | 23. srpna 2012 v 19:07 | Reagovat

Moc hezká kapitola...:-D

3 Faint Faint | Web | 25. srpna 2012 v 13:06 | Reagovat

Mňam Loren :D asi sa mi nejako zapáčil :DD pripopína mi trošku Jána :DD

4 Bublushka Bublushka | Web | 25. srpna 2012 v 16:12 | Reagovat

bezva... Amira je snad Cass nebo co...:-) těším se na další díl začíná se to stále víc zamotávat :-)

5 Anne Anne | Web | 25. srpna 2012 v 18:11 | Reagovat

[1]: počítaš dobre :D
[2]: kujú ^^
[3]: Šak bad boys sú najlepší, nie xD zakázané ovocie :DDD
[4]: hm.. :D aj na to príde, aká je medzi nimi spojitosť... :) zatiaľ nič neprezrádzam. ;)
Nj, to začína :D

Ďakujem za komentáre :)

6 sabi-stars sabi-stars | Web | 25. srpna 2012 v 20:06 | Reagovat

Tak ked sa stretneme tak ti pravdaže poviem čo za hlúposti vyvedú chalani.A aj ty mi budeš chýbať...
A ten film som nevidela ale niekedy si ho kuknem...

7 Tamta^^(BeckyLou Beatdown) Tamta^^(BeckyLou Beatdown) | 28. srpna 2012 v 20:47 | Reagovat

a zase užasné! :)

8 sabi-stars sabi-stars | Web | 2. září 2012 v 15:40 | Reagovat

Ahoj mohla by si mi prosím dať link kde si sťiahla photoshop.Diiki
A inac ako sa mas?
Ja sa mam zle lebo zajtra je skola :(((((

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama