• Môj grafický blog: AMIRRA-GRAPHIC.BLOG.CZ


Pre tých, ktorý, rovnako ako ja, podľahli kúzlu textových RPG, ale aj tých, ktorí netušia, o čo go..

SEOUL GANGS

* * *

SEKTOR 9

Bojuj o život v zničenom meste budúcnosti.

Krištáľové srdce > "Dí-dí." |10|

3. srpna 2012 v 21:31 | Anne |  Krištáľové srdce
Tak, konečne ďalšia kapitola KS :)
Napísala som ju ešte pred cca. piatimi dňami, no ešte nám nezaviedli net, takže som bola takmer dva týždne bet prístupu na internet...
Nerátajúc vylihovanie a chytanie bronzu na Mágio pláži xD s free WiFi, samozrejme.
° Teraz som u krstnej na celý víkend. Jej malá dcérka spí, ale trvalo vyše hodinu, než zaspala.. :D To bol cirkus... :D
° Zrovna pozeráme Bobule.. dobre sa na to smejeme... tí dvaja sú proste MAJSTRI! ;D
° Zajtra sa chystám na Zumba day na námestí pred Euroveou. ^^
° A od zajtra mám 15 :))
° Premýšľala som aj nad novým príbehom.. viete.. bez netu ma nič nerozptyľovalo pri písaní :D a vznikol nápad, ktorý som nakoniec pomenovala
HRA OSUDU
Ešte však určite potrvá, než sa dám do písania. Chcem si to všetko dobre premyslieť..
Neskôr sem hodín asi aj obálku, ale nechcem sa unáhliť. Nechám si to "preležať v hlave."

Bez ďalších zbytočných rečí (viete, že mňa je ťažké zastaviť - som ako pokazený gramofón) ku kapitole...

♦ ♦ ♦

Poslednou vecou, na ktorú som zrovna myslela bola, že som pred Dylanom úplne nahá. A takisto Chriss, ktorý už pustil moje vlasy a obrátil pohľad na blonďáka stojaceho vo dverách. Pozerala som naňho, ako by som neverila, že je naozaj tu. Ako by mohol byť len prelud.
"Pozrime sa, kto sa ozval!" Zasmial sa Chriss a moje tiché vzlyky umlčal dravým bozkom. Zomkla som pery do úzkej linky a lakťom ho drgla do brucha. Keď odtiahol pery od mojich, naskytol sa mi pohľad na Dylana, ktorému sa na tvári zračil kyslí výraz.
"Povedal som pusť-ju!" zopakoval s kamennou tvárou a spravil pár krokov k nám.
"Lebo čo, Dí-dí?" Tieto slová v ňom zrejme niečo pohli a než som sa nazdala, stál pri posteli a vrazil Chrissovi takú, že ma pustil a so zavrčaním pripomínajúce zúrivého psa sa naňho obrátil.
"Zopakuj to! No tak, povedz to!"
"Kretén!" zanadával Chriss držiac si nos, z ktorého sa mu pustila krv. V okamihu bol pri Dylanovi a zahnal sa po ňom päsťou.
"..si ty!" zavrčal blonďáčik a chytil ho za ruku, ktorou ho chcel Chriss udrieť a vykrútil mu ju, až priškrtene zaskučal. Vytrhol sa mu a Dylana prirazil o stenu. Rukou mu drtil krk a zo mňa vyšlo tiché zhíknutie.
"Mile rád ti upravím tvoju, už tak desnú tváričku," precedil Chriss cez zuby, zatiaľ čo ho stále pritláčal k stene. Ja som si rýchlo vzala do rúk svoje tričko a navliekla na seba. Takisto nohavice, ktoré ležali na druhom kraji postele. Ďalej som ich sledovala, no neodvážila som sa nič povedať. Nevedela som, čo. Úplne mi došli slová.


"Že to hovorí zrovna ten, čo vyzerá ako orangután," oplatil mu to Dylan s úškrnom, za čo si vyslúžil od Chrissa kopanec kolenom rovno medzi nohy. Zahryzol si do spodnej pery a ja, pri pohľade naňho, ako sa prehol v chrbte a ticho sykol, tiež. Hádajú sa ako malé decká! Malé, sprosté decká, kvôli hračke z cereálií či poslednému kúsku čokolády. Zrejme som tou čokoládou bola teraz ja. Súčasť a zároveň dôvod ich roztržky a pritom predsa len nemý (zhíknutia pri pohľade na to, ako sa pred mojimi očami mlátia, nerátam) divák.
"Čo tu chceš? Nepatrí sa niekomu len tak narúšať súkromie. A k tomu, nepamätám si, že by som ťa sem vôbec pozval!" Chriss sa na malú chvíľu obrátil na mňa, ako by sa uisťoval, že som stále tam a keď zbadal môj výraz, na jeho tvári sa zjavil úškrn. Dylan túto chvíľu jeho nepozornosti využil a odsotil ho od seba. Odstúpil od steny, no zjavne preňho aj ten jeden krok dopredu nebol veľmi ľahký.
"Čo tu robí ona?" Mykol hlavou smerom ku mne, pričom jeho otázky ignoroval. Uprel na mňa skúmavý pohľad, no po chvíli sa obrátil späť na Chrissa. Ten tekal pohľadom zo mňa naňho, ako to kyvadlo na kukučkových hodinkách. Jedny také staré hodiny máme doma na chodbe, no kukučka už dávno nekuká a čas ako by zamrzol, takže ich máme prakticky len na ozdobu. Z myšlienok ma vytrhol Chrissov hlas okorenený iróniou a drzosťou.
"Len sme sa trochu zabavili." Zasmial sa a sprisahanecky na mňa žmurkol. "Teba do toho nič nie je!" Na Dylanovi bolo vidieť, že by mu ten úsmev najradšej zotrel z tváre tak, ako som to chcela spraviť aj ja.
"Ahá, takže takto to je. Charlotte ti dala kopačky, tak si ťaháš do postele prvé dievča, čo sa chytí na tvoju návnadu slizkých lichôtok a úsmevov. Ani sa jej nečudujem, že ti dala košom, keď spíš každú noc s inou a meníš dievčatá ako ponožky." Pekne mu to natrel. Chrissovi stvrdol výraz na tvári, nadobudol ešte väčší chlad, než predtým.
"Ty pankhart!" vyštekol a udrel Dylana päsťou do rebier.
"Prestaňte!" vyšlo zo mňa. Neverila som, že som to vyhŕkla, no už sa na nich vážne nedalo dívať. Veď sa tu pobijú do krvi kvôli sprostým rečiam! Dylan sa zapotácal dozadu a bolestný výraz na tvári nahradil chlad, hnev a túžba rozbiť Chrissovi hubu.
"Kto že sa to ozval? My máme ešte spolu nejaké.. ehm, nedoriešené veci, takže, pekne ti hovorím..." Postavil sa pred Dylana s tvrdým výrazom na tvári. Predčí ho výškou len o niekoľko nepatrných milimetrov. "...vypadni!"
"Snívaj ďalej," odvetil Dylan ako neposlušný teenager, ktorý v podstate už nebol, keďže má devätnásť rokov. Chriss nad jeho chovaním prekrútil oči a obrátil sa na mňa.
"Cassie ti zrejme nie je ľahostajná, keď tak stojíš o to nám prekaziť zábavu." Na dôraz sa znova uškrnul ako šialenec a razil si cestu ku mne. Dylan sebou akoby trhol a ja som sa odtiahla na druhý koniec postele, čo najďalej od blížiacej sa postavy Chrissa.
"Nechaj ju. Určite nestojí o žiadny druh zábavy, či už ide len o obyčajné hranie karát, s takým slizákom, ako si TY!"
Ignoroval Dylanove nadávky, no úsmev mu zmizol z tváre. Zastal kúsok odo mňa a ako lačná šelma číhajúca na svoju obeť si sadol na posteľ vedľa mňa, pričom ticho zapraskala. Nechcela som sa mu dívať do tváre, do očí, ktoré ma prepaľovali pohľadom, zatiaľ čo ruku natiahol k mojej tvári a podvihol bradu, takže som, hoc nechcene, zdvihla pohľad k nemu. V mojich očiach sa jasne zračilo znechutenie jeho chovaním, sčasti aj obavy a strach, ktorý som však potlačila až úplne naspodok môjho srdca bijúcom v rýchlom, pravidelnom tempe. Zúžila som pery do úzkej linky a vlepila mu facku. Neviem ako sa to stalo, asi sa vo mne zhromaždilo už toľko hnevu, ktorý ma poháňal ho dokopať hneď na mieste, k čomu nechýbalo málo, ak sa ma ešte raz čo i len dotkne! Ako som sa tak ľahko mohla nechať? Cítim sa ako handrová bábika, s ktorou môžu ostatní trieskať o stenu, ako sa im zamanie. Čakala som, že tou fackou Chrissa len ešte viac nahnevám. A nemýlila som sa. Hlavu mi prudko narazil na drevený okraj postele, stále jednou rukou držal moju bradu a čoraz silnejšie zovrel stisk. Zakvílila som a snažila sa mu vytrhnúť, no tým viac mi len tlačil hlavu k stene. Spoza Chrissa som videla, ako ho Dylan chytil za rameno v snahe odtiahnuť odo mňa. Do výhľadu mi opäť vstúpila Chrissova tvár a pritlačil pery na tie moje. Dravo ma bozkával, zahryzol mi do pery a jazykom skúmal vnútro mojich úst. Takmer som hodila tyčku, už len pri pomyslení na to, čo sa takmer, ale chvalabohu, nestalo. Odtlačila som ho od seba, no len natoľko, aby som sa mohla znova nadýchnuť a uhnúť sa pred ďalším bozkom. No Chriss sa znova naklonil ku mne a prisadol vlastným telom. Prstom mi prechádzal po bruchu až k brade. Trhla som ňou a rukami sa znova zaprela o posteľ, no chytil mi ich a vykrútil, až zo mňa vyšlo tiché syknutie. Ani neviem ako, no spravila som to znova. Teda ak som to spravila ja. Chriss v momente ležal znova pri stene a Dylana, ktorý stál za ním a pokúšal sa ho odtiahnuť, strhol so sebou. Obaja na mňa neveriacky pozerali. Sama som nechápala, čo som to spravila. Zdvihla som ruky a ako nejaký psychopat, čo si myslí, že vie čarovať, si ich prezerala. Krútila som hlavou a do očí sa mi znova hnali slzy nevedomosti. Nie je možné, aby som len tak odhodila k stene oproti niekoho, ako Chriss. Zahryzla som si do pery, aby som potlačila slzy. Nie, pred nimi revať nebudem. A vonkoncom nie pred Dylanom. Uvedomila som sa natoľko, aby som sa odtiahla od steny, o ktorú som mala furt opretú hlavu. Rukami som si prešla po vlasoch a prikryla si nimi tvár. Zišla som z postele a využila, že sú obaja mimo jednak z nečakaného nárazu o stenu a jednak z toho, ako som to vlastne dokázala. Sama nechápem. Proste tomu nechápem. Lenže teraz na hľadanie odpovedí nebola vhodná doba. S rukami stále pred ústami som vybehla von z izby. Rozbehla som sa po chodbe a to už som neudržala slzy, ktoré mi ticho stekali po lícach. Za sebou som počula kroky. Niekto bežal za mnou a ja som dúfala, že to nie je Chriss. Mám ho už akurát tak dosť. Načo som sem vôbec liezla?
"Cass! Počkaj." Spoznávala som Dylanov hlas a uľavilo sa mi, no nezastavovala som. Nechcela som vidieť ani jeho. Nechcela som vidieť nikoho. Nechcela som, aby niekto videl takto mňa. "Prosím." Neotáčala som sa a stále išla ďalej, aj keď som cez závoj sĺz skoro nevidela na cestu pred sebou.
"Cassandra. Prosím, počkaj," zopakoval a dobehol ma, takže stál kúsok odo mňa. Upieral na mňa zvedavý, no jasne súcitný pohľad. Položil mi ruku na rameno, na čo som sa obrátila a moje oči spočinuli na tých jeho. Zotrela som si chrbtom pravej ruky prebytočné slzy, pretože som nechcela, aby ma zrovna Dylan videl plakať.
"Prosím, nechaj ma," šepla som ticho a odtrhla oči od tých jeho, v ktorých som sa strácala, topila sa ako v mori, z ktorého nie je úniku. Nie je navôkol jediný ostrov. "Chcem byť sama."
"Mrzí ma, čo sa stalo..." hovoril ticho, takmer tak ako ja, no napriek tomu som ho počula.
"Nie.. ja.. ďakujem. Za to, čo si spravil. Neviem, čo by.." umlčal ma letmým bozkom. Bol ako chladný, ale predsa príjemný letný vánok, čo ma prekvapil. Nebola som schopná slov, len som naňho nemo zízala.
"Neďakuj. Nemáš za čo. Chriss je magor. Keď som ťa nikde nevidel a Lyssa mi vravela, že ťa naposledy videla s ním, vedel som, že to neveští nič dobré." Tvár mal stále blízko tej mojej a keď si to uvedomil, odtiahol sa, no naďalej sa mi díval do očí. Lyssa... kde je vlastne Lyss? To bolo posledné, čím som sa zaoberala, keď som mala v hlave len Dylana a to, čo sa zrovna stalo. Keď som neodpovedala, natiahol ku mne ruku a zjavne čakal, že mu podám tú svoju. "Ideme? Keď chceš, odveziem ťa domov." Jeho úsmev ma nútil sa usmiať tiež, aj keď som na úsmev nemala ani najmenšiu náladu. Prikývla som, keďže som sa na viac nezmohla.
"Ďakujem." Vložila som svoju rúčku do tej jeho a zdvihla k nemu pohľad.
"Čo sa.. čo sa stalo? Ako si to spravila?" opýtal sa ma s mierne nadvihnutým obočím. Vedela som, čo má na mysli, ale sama si na túto otázku nevedela odpovedať. Znova som si rukou prešla vo vlasoch a sklonila pohľad k zemi.
"Neviem. Nechápem to... ja... prepáč, poďme už." Len prikývol. Zrejme videl, že o tom nechcem hovoriť. Vykročil dopredu, tak som ho nasledovala, až sme vyšli z tmavšej chodby a ocitli sa opäť v obývačke, kde stále ostatní tancovali, stáli pri stolíku a dačo pili, či sa rozprávali. V kruhu dievčat stojacich pri miske s punčom som zbadala aj Lyssu. Keď si ma všimla, na tvári sa jej rozžiaril úsmev. Keď však prešla pohľadom na Dylana, opäť zmizol. Ospravedlnila sa babám a išla smerom k nám.
"Cass, kam si sa vyparila?" Bombardovala ma ihneď po jej príchode k nám otázkami. "A čo vy.. dvaja.. kde ste boli?" Znechutene pozrela sa na naše ruky, jedna v druhej. Rýchlo som ju odtiahla od Dylanovej a pustila vedľa tela. Lyssa si všimla moju bledú tvár a červené oči, tak vykulila oči a podozrievavo si ma premerala pohľadom. "Čo sa ti stalo, preboha? Vyzeráš..."
"Cassandre nie je dobre. Odveziem ju domov," odpovedal Dylan za mňa. Lyssa hneď túto možnosť rázne zamietala krútiac hlavou.
"Prečo si mi to nepovedala hneď? Zavolala by som otcovi, nech ťa hodí domov. A odkedy si ty taký gentleman, že sa ponúkneš ako taxík, hm?" Poslednú vetu venovala Dylanovi spolu s trpkým úsmevom. Ten jej ho opätoval a rukou zľahka ma objal okolo chrbta. Takýmito maličkosťami som sa nezaoberala, aj keď Lysse zrejme vadili. Bola som zabraná do vlastných myšlienok. A naozaj mi nebolo bohvieako dobre.
"Poď, Cass, zavolám otca, nech pre nás príde. Hodíme ťa domov..." Spýtavo na mňa pozrela. Pokrútila som hlavou. Nechcela som, aby odtiaľto odišla kvôli mne. Zjavne sa tu dobre bavila. Dievčatá stojace pri stole s jedlom a pitím na ňu už mávali rukami, nech príde k nim.
"To je v poriadku. Necítim sa dobre, idem si ľahnúť. Dylan ma zoberie domov. Uvidíme sa zajtra, áno? Zavolám ti." Nevyzerala byť moc nadšená, no keď už chcela niečo namietať, spražila som ju pohľadom, tak ústa znova zavrela.
"Fajn," odvetila a hodila po Dylanovi vražedný pohľad. "Vyspi sa a zajtra mi zavolaj, keď už ti bude dobre. Maj sa." Pochybujem, že mi tak skoro bude dobre, keď som si toho vypila toľko, že sa mi svet krúti pred očami. Dylan ma zľahla potlačil dopredu a Lysse venoval presladený úsmev, ktorý neušiel ani môjmu zraku. Keď okolo neho Lyssa prechádzala späť ku skupinke dievčat, drgla doňho bokom. Ten si z toho však nič nerobil a bok po boke sme prišli ku dverám. Otvoril mi a kývol hlavou, že mám vyjsť. Pred Chrissovym domom už stál čierny, mne tak dobre známy Mercedes.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Vera Vera | Web | 3. srpna 2012 v 22:34 | Reagovat

Hahááá dostal do držky! :)
to byla ale rvačka!! musela jsem přeskakovat minimálně tři řádky dobředu, abych si zklidnila tep a potom jsme se zase musela vracet, zpátky. nenašla jsem, kde jsem skončila a tak jsem do četla znovu od poloviny..:D :D chvíli jsem měla povit, že Dí-dí Chrise zabije, no a dobře mu tak :) Dylan se poslední dobou vůbec jeví jako gentleman, co v tom as bude, láska? žeby ? :D dobře já zůstávám dál napnutá!
tahle část se mi obzvlášť líbila, protože, nevím dneska mám nějak náladu číst něco akčního (neměla jsem se koukat na ten Matrix :D :D)

Ahhh vždycky mě nehorázně rozesměje rubrika (> Moje keci...
(Chudák klávesnica xP)☺)
vždycky mě to nažene úsměv na tvář!

2 Faint Faint | Web | 4. srpna 2012 v 16:51 | Reagovat

oo to bolo tak pekné gesto od Dylana..aj tá bitka :D neskutočne super to je

3 Anne Anne | Web | 5. srpna 2012 v 8:47 | Reagovat

[1]: jáj :D som rada, že sa kapitola páčila ^.^
No, to ja strašne rada takéto roztržky xD
Ktovie.. (ja to viem xP) možno láska ;)
Uvidíte, ono sa to časom všetko vysvetlí :)
no jo.. moje keci xD a ja, idiot, som dám trepla mäkké i miesto y :DD ale neva :D som mooooc lenivá to opravovať :D
Ďakujem, Tvoje komentáre vedia vždy taaak potešiť :))

[2]: Kujú :) v písaní takýchto pasáží sa výživam xD hlavne keď si môžem dopriať to potešenie dať niekomu príučku aspoň v knihe, keď som nasraná na niekoho a predstavujem si, že to jemu rozbijem hubu :DD *Zlovestne sa uškŕňa.* Nie som normálna. xD

4 konikyavsetkookolotoho konikyavsetkookolotoho | E-mail | Web | 5. srpna 2012 v 11:28 | Reagovat

ahoj to som ja scotty určite si ma pamätáš :) že ? urobila som si nový blog :D nechceš byť affs ? :) prosím

5 Faint Faint | Web | 5. srpna 2012 v 16:50 | Reagovat

[3]: to aj ja :DD hlavne ked to je Janny Voronin :DD

6 Sagitta Sagitta | Web | 5. srpna 2012 v 17:26 | Reagovat

musím uznať dostal čo si zaslúžil...kapitola bola skvelá...a som zvedavá ako sa bude ďalej vyvíjať vzťah Cass a Dylana ...a teším sa na HRU OSUDU..:)

7 Mathie D. Mathie D. | Web | 6. srpna 2012 v 10:23 | Reagovat

Ahoj láska! Je to odomna sebecké, a aj  keď som si kapitolu prečítala a tlieskam, lebo má bavila, potrebujem tí niečo napísať. Som na 3 dni preč a len tak zo srandy som si kukla, aké že sú nominácie na Blog roku. Takmer som prestala dýchať, ked som sa tam zbadala. A to ako fakt stále neverím :D
Vaaaaaa!! Úplne sa asi zblaznim.....

8 Bublushka Bublushka | Web | 6. srpna 2012 v 13:54 | Reagovat

dokonalý příběh, to je tak skvělé že se to snad ani nedá
těším se na další díl moc a moc a moc, wow, tohle bys měla vydat knižně je to skvělé :D

9 superblog123 superblog123 | Web | 7. srpna 2012 v 9:33 | Reagovat

Ahoj Jaja,už som zase na blogu,čiže zase budem navštevovať tvoj blog (dlhé príbehy nečítam xD)

10 Zorka Zorka | Web | 10. srpna 2012 v 22:50 | Reagovat

Moc krásný blog.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama