• Môj grafický blog: AMIRRA-GRAPHIC.BLOG.CZ


Pre tých, ktorý, rovnako ako ja, podľahli kúzlu textových RPG, ale aj tých, ktorí netušia, o čo go..

SEOUL GANGS

* * *

SEKTOR 9

Bojuj o život v zničenom meste budúcnosti.

Krištáľové srdce > Tajomný neznámy |11|

13. srpna 2012 v 20:09 | Anne |  Krištáľové srdce
Ták, ďalšia kapitolka KS... :) Na scénu prichádza milý a úžasný Loren, ktorý sa našej Cass zaisto postará o zábavu. ;P
Bez ďalších rečí... príjemné čítanie. A som zvedavá na Vaše názory. :)

Po celú dobu cesty sme takmer vôbec neprehovorili. V aute panovalo ticho, tentoraz ho nerušilo ani rádio. Až po chvíli sa ma Dylan znova opýtal na to doučovanie.
"Ja... neviem. Prečo vlastne tak stojíš o to so mnou len márniť čas?" opýtala som sa polohlasne, s tichým povzdychom. Hlavu som mala opretú o okenné sklo, za ktorým sa mihala nočná krajina. Hodinky nad tachometrom hlásali dvanásť minút po jedenástej. Čože? To už je tak neskoro? Mame som sa o tej párty nezmienila, koniec koncov, nadšená by aj tak nebola, tak som jej povedala, že idem s Lyssou von. Prišlo mi divné, že mi doteraz nevolala. Snáď nemám vybitý mobil. Zasa. Vytiahla som ho z vrecka džínsov, no uistila sa, že tentoraz nemám pravdu. Takmer plná baterka.
"Nemárnim s tebou čas. Asi by som ti to nenavrhol, keby že ťa doučovať z chémie nechcem. Tak čo, súhlasíš? Nemusíš sa báť, za to, že niečo nebudeš vedieť vysypať do piatich sekúnd netrhám hlavu." Zasmial sa, čím aspoň trochu zlepšil ponurú náladu panujúcu v aute.

"Nie, to nie. Ale do desiatich," dodala som s menším úsmevom. Neviem čím to je, ale v Dylanovej prítomnosti sa cítim dobre. Asi by som si mala naozaj otrieskať hlavu o stenu, nech z hlavy dostanem myšlienky na neho, no to proste nejde. Príde mi hrozne milý. Ochotný, zlatý... fajn, trochu som sa zasnila. Všetky tieto jeho vlastnosti a činy, ktorých v poslednej dobe nebolo málo (pre pripomenutie: odvoz domov, návrh doučovania a teraz... záchrana mojej nevinnosti? Áno, aj tak by sa to dalo nazvať,) zatienili to, čo sa stalo na námestí a moje prvé, nie moc dobré dojmy z neho.
"Vnímaš? Nad čím zase myslíš?" spýtal sa s úsmevom, ktorý mu akosi nemizol z tváre. Keby si len vedel... pomyslela som si. Hlavu si mi úplne zaplnil ty! "Mlčanie znamená súhlas," dodal po chvíli. A že ja som túto vetu dnes už počula. V podaní Dylana však vyznie oveľa krajšie. Aj som zabudla, že som mu vlastne ešte, zabraná do vlastných myšlienok, neodpovedala.
"Aj tak to so mnou po piatich minútach vzdáš, to si píš," upozornila som ho, na čo on len pokrčil plecia.
"Uvidíme. Takže to mám brať ako áno?"
Prikývla som, aj keď som si nebola istá, že to videl, keďže sa venoval riadeniu. Zabočili sme za roh a pomaly, ale iste sa blížili k nášmu domu. Už len pár ulíc, pár zatáčok. Nechcela som, aby odišiel. Niečo vo mne si to neprialo. Chcelo byť ešte chvíľu s ním. Aj keď som sa cítila hrozne a taktiež hrozne unavene, viac než predstava už ležať v posteli ma lákalo byť s ním. Ani som si to neuvedomila, no usmievala som sa pri pohľade na jeho tvár, ktorú osvetľovali pouličné lampy postavené husto vedľa seba pozdĺž cesty. Zrejme vycítil môj pohľad, letmo na mňa pozrel s mierne nadvihnutým obočím. Neprechádzali tadeto takmer žiadne autá, nerátajúc to jeho, čo splývalo s okolitou tmou a prezrádzalo sa vlastne len prednými svetlami svietiacimi na cestu pred nami a tichým škrípaním kamienkov pod kolesami.
"Čo je na mne tak zaujímavého, že ma doslova hltáš pohľadom?"
To jeho sebavedomie ma nútilo sa zasmiať. Radšej som to však nijak nekomentovala a obrátila sa inam. Dívala som sa von z okna, no nevidela nič viac, než tmu. Tmu slabo osvetlenú blikajúcimi pouličnými lampami. Na chvíľu sa mi zdalo, že som popri ceste, kúsok od nás, zazrela tmavú postavu skrytú v tieni stromov, z polovice na ňu vrhala lampa nad ňou svetlo a vpíjalo sa do tmavých, mierne privretých očí. Ako by ten neznámy, ktovie, či vôbec nie len predstava v mojej mysli, mal polovicu hlavy zahalenú v plášti tmy a druhú osvetľovalo slabulinké svetlo. Zažmurkala som, aby som sa uistila, že sa mi to len zdá, pretože ten výraz na jeho tvári, hoci som na ňu ani poriadne nevidela, ma desil. Vyzeral ako nemilosrdný kat vyhliadajúci si svoju ďalšiu obeť. No stále tam stál a zdalo sa, ako by sme sa vôbec nepohli, akoby stálo auto na jednom mieste. Ako by sa zastavil čas. Díval sa na mňa, vpíjal sa tými temnými očami do mojich. Na perách mu hral úsmev ako vystrihnutý z hororu. Prešla mnou vlna mrazu a páľavy zároveň. Znova som zavrela oči a obrátila sa k Dylanovi. Ten sa venoval stále riadeniu, pohľad upretý na cestu pred sebou. Moja myseľ a aj pohľad stále zachádzali k tmavej postave, k tým jej očiam, čo sa mi vryli do pamäti a zrejme ma budú ešte dosť dlho strašiť. Bála som sa tam znova pozrieť. Bála som sa, že TO uvidím znova. Ani vlastne neviem, čo mi pri jedinom pohľade na tú čiernu machuľu zježilo všetky chĺpky v tele a nahnalo mráz od hlavy po päty. Neviem toho veľa. A nie som si istá, či vôbec vedieť chcem.

Zbytok cesty trvajúci sotva päť minút sme boli obaja ticho a v aute panovala podivná, desivá atmosféra. Alebo som si to len namýšľala. Hlavné je, že som ho už znova nezazrela. Pretože som sa von z okna už znova ani neodvážila pozrieť. Už z diaľky som videla, že pred našim domom stojí otcovo auto. A on tesne pri ňom, ležérne sa opierajúc o dvere. S niekým pravdepodobne telefonoval. Dylan zastal pred domom, čo si zrejme všimol aj otec a zdvihol k čiernemu autu pohľad. Zaostril do tmy a odstúpil od svojho čierneho Peugeotu. Tentoraz som si pás ani nezapínala. Otvorila som dvere od Mercedesu, no zatiaľ nevystúpila. Obrátila som sa na Dylana. Ten výjav, ktorý som videla pred chvíľou som sa, zatiaľ úspešne, snažila vyhodiť z hlavy.
"Ďakujem... Taxík." Na perách sa mi zjavil úškrn, ktorého si všimol aj on. Mávol nad tým rukou.
"To nestojí za reč. Keby že znova potrebuješ odvoz, Taxi k vašim službám, my lady." Teatrálne sa poklonil, nad čím som sa musela zasmiať. Chytil ma za ruku a pobozkal na jej chrbát. Zahryzla som si do pery, aby som sa znova nerozosmiala. Neuvedomujúc, že mi tak trochu očerveneli líca, som ruku zas stiahla späť a dala do vrecka, kde býva zvyčajne. "Máš ešte to moje číslo, nie?" Zvedavo na mňa pozrel. Zatvárila som sa ako sám anjelik osobne a pohľadom schválne uhýbala inam, z čoho vytušil, že odpoveď je nie.
"Asi som ho dakde stratila." Alebo roztrhala na kúsky, dodala som si v mysli. Krútiac nad tým so smiechom hlavou vytiahol z vrecka pero a zobral moju ruku. Na dlaň mi napísal rad číslic. Ten je teda neodbytný, pomyslela som si a pozrela na výtvor na mojej ruke. Keby som nemala jeho číslo, nebola by som v pokušení mu zavolať, len aby som znova počula jeho hlas. Takto to zrejme spravím hneď, ako to bude možné. Keď som s ním, zabúdam na všetko, čo ma trápi. A toho je v poslednom čase dosť.
"Teraz ho už, snáď, nestratíš." Chvíľu som ešte s menším úsmevom pozerala striedavo na číslo na mojej dlani a na Dylana, no keď som sa stretla s nepekným pohľadom otca, ktorý už zložil hovor, mobil zasunul späť do vrecka a spravil pár krokov k nám, vystúpila som z auta.
"Snáď. Tak sa maj." Zamávala som rukou a on spravil to isté, na čo zavrel dvere spolujazdca a odišiel z príjazdovej cesty. Stále som stála na tom istom mieste, keď ma nakoniec chladný vietor a otcov hlas prinútili ísť domov.
"Kde si bola tak neskoro, zlatko?" spýtal sa miesto pozdravu. V jeho hlase jasne zneli obavy o mňa. Chápem, že má o mňa strach, keď som tak neskoro bohvie kde, vonku na ulici, no viem sa o seba postarať sama. Nie som malé decko. Ako som sa snažila nestretnúť s jeho, nie nahnevaným, skôr len... ustarosteným pohľadom, pred očami sa mi znova ukázala tá tmavá šmuha dívajúca sa na mňa. Ten tajomný neznámy. Stál obďaleč, opierajúc sa rukou o jednu z viacerých pouličných lámp v rade popri ceste, ktoré ustavične blikali. Tentoraz mu šlo vidieť celú tvár a mne sa pri jedinom pohľade na neho takmer podlomili kolená. Vyzeral v matnom svetle vypínajúcom sa v nepravidelnom tempe, ako boh pomsty. Stelesnenie strachu a utrpenia a zároveň tak okúzlujúco, že som bola celkom mimo, až kým som ako posledné zbadala desivý, chladný, ba až mrazivý úsmev, následné mávnutie ruky, pričom mi úplne zmizol z očí. Vyjavene som sa dívala na miesto, kde ešte pred chvíľou stál a naraz ako by zmizol v tme. "Cass, počúvaš ma vôbec? Kde si bola?" Prebudil ma zo zamyslenia otcov hlas, nedočkavý po odpovedi.
"S Lyssou a jej kamoškami," odvetila som stručne, aj keď nie zrovna pravdivo, kým som pomaly, stále mimo z toho výjavu, kráčala proti vetru ku dverám.
"A kto bol ten mladý muž, čo ťa doviezol?" zaujímal sa a ja som rýchlo a stručne, dúfajúc, že sa už viac pýtať nebude, odvetila:
"Kamarát." Hľadala som vo vrecku kľúče od domu, no otec ma predbehol, odomkol a vošiel dnu. Dylana už ďalej nekomentoval, aj keď mi došlo, čo si o tom myslí. Zavrela som za nami, keď sme boli obaja vnútri, v teple domova. Vyzula som sa a tenisky strčila, teda skôr hodila, do botníka. Otec na mňa s povzdychom pozrel a prešiel ku gauču, na ktorý si sadol. Vyzeral unavene, vyčerpane a akosi nesvoj. Tmavé čokoládovohnedé vlasy mu zakrývali zelenkavé oči, ktoré sa zabodávali do mňa. Pod nimi boli jasne vidieť výrazné kruhy pod očami. Rukou unavene, akosi bez života, poklepal na miesto vedľa seba, čím mi naznačil, aby som si sadla. Neochotne som si teda prisadla k nemu, čakajúc prednášku typu: Nemala by si chodiť von tak neskoro a tak ďalej. Poznáme...
"Počuj... nie som rád, že si ešte vonku takto neskoro. Je to pre teba nebezpečné a ja nechcem, aby sa ti niečo stalo." Čo iné sa dalo čakať? Už výraz v jeho tvári jasne vypovedal o tom, čo chce povedať, takže som to tušila ešte skôr, než vôbec otvoril ústa. Čo myslel tým, že to je pre mňa nebezpečné?
"Oci, už dávno nemám päť rokov," zamrmlala som a pohľad uprela niekam na strop, miesto toho, aby som sa pozrela na neho. Aj tak som vedela, že moc potešený nie je.
"Zlatko, ja viem, ale pochop, že sú takto neskoro na ulici nebezpeční ľudia. Čo keby sa ťa niekto pokúsil okradnúť, alebo nebodaj uniesť? Ľudia sú všelijakí. Nikomu sa nedá veriť a ja len chcem, aby si bola v bezpečí," dokončil monológ a povzdychol si. Ani som sa na neho nemusela pozrieť, vybavil sa mi pred očami jeho strhaný, ustarostený a unavený výraz na tvári. Čo sa to s ním stalo? Inokedy večne usmiaty muž teraz vyzerá, ako by ho prešiel vlak s najmenej päťdesiatimi vagónmi. Mysľou som sa stále vracala k tej noci, kedy som sa prebudila zo sna a počula rozhovor medzi ním a tým zvláštnym chlapom. Nájdem ťa, Ämira. Konečne bude Krištáľové srdce moje. Spomenula som si na papiere, čo som našla na otcovom stole v rodičovskej spálni. Neviem, prečo to robí. A čo vlastne robí. No podľa slov, ktoré mnou stále prechádzajú a zanechávajú chlad až v končekoch prstov, to nie je nič dobré. Musím zistiť, kto je Ämira a čo s ňou ten chlapík chce. Nie je to tvoja vec, nepleť sa do toho!, ozvala sa moja väčšia časť, ktorá nestojí o žiadne problémy len kvôli hlúpej zvedavosti.
"Oci?"
"Ano, Cass?" Chcela som sa ho na to spýtať, na všetko, lenže niečo ma zastavilo. Nemohla som. Keby to nebolo nič tajné, určite by to tak neskrýval. A povedal by mi o tom. Lenže dosť som pochybovala, že by som z neho niečo dostala. Veď to ani nie je moja vec! A k tomu, obaja sme unavení. Ja sa stále cítim hrozne z tej párty, zo všetkého, čo som si vypila a tiež z toho, čo sa stalo v Chrissovej izbe. Vydesená z tej čiernej šmuhy. Je mi do plaču od nevedomosti a podivných vecí, čo sa na mňa lepia ako žuvačka na podrážku topánky. A on tiež vyzerá byť uťahaný. Skôr, než som otvorila ústa a vyšlo z nich niečo, čo som už mala na jazyku, päť slov, - Čo sa to, sakra, deje? - nahla som sa k nemu a pobozkala ho na čelo.
"Dobrú noc." Na perách sa mu roztiahol menší úsmev. Vybehla som hore po schodoch a skôr, než som vošla do izby som počula, ako odvetil:
"Dobrú, zlato."
Keď som vošla do izby a chcela si ísť ihneď ľahnúť a spať až do obeda, alebo, najlepšie sto rokov, až kým ma neprebudí princ sladkým bozkom, (zaujímavé, že som si toho princa predstavovala ako Dylana,) zarazilo ma, že som mala pootvárané šuplíky na bielizníku, vyhádzané všetky veci, prevrhnutú šperkovnicu a všetko sa váľalo po zemi. Na koberci boli črepy z vázy. Sánka mi od údivu spadla až na zem, nebola som schopná normálne myslieť. Čo to, sakra... prievan? Nie. Okno je zavreté a vietor by určite nedokázal spraviť takúto spúšť. Nebolo toho na dnes už dosť?! Prešla som pár krokov dopredu dívajúc sa pod seba, aby som náhodou na niečo nestúpila. Prešla som svoju izbu pohľadom a ani som ju nespoznávala! Nespoznávam si vlastnú izbu! Vlastné malé kráľovstvo, kam som sa skrývala, keď som chcela byť chvíľu sama. Aspoň poondiatu chvíľočku. Jediné miesto, kde som sa mohla v kľude vyplakať, nech už ma trápilo čokoľvek. A teraz vyzeralo ako... spúšť! Snažila som sa odohnať slzy. Predsa sa znova nerozreveš, malé uplakané decko!
"Oci!" zakričala som na chodbu a môj hlas sa zrejme doniesol až dole, keďže som počula jeho rýchle kroky na schodoch.
"Stalo sa niečo?" pýtal sa, ešte ani nebol pri mojich dverách. Keď vošiel, výraz na tvári mu stvrdol, úplne ho zaplnil strach. "Ó, nie. Nie, nie, nie! Vie to. Zasraný šmejd!"

 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tamta^^(BeckyLou Beatdown) Tamta^^(BeckyLou Beatdown) | Web | 13. srpna 2012 v 20:21 | Reagovat

Nemám co dodat zase krása :)) ty prostě umíš psát! .))

2 Vera Vera | Web | 14. srpna 2012 v 9:52 | Reagovat

O.O O.O a kdo je ten tajemný neznámý, co Cass sleduje? A ten pokoj, co to má ty kokos být? :D
NÁJS skvělá část! :)

3 Sagitta Sagitta | Web | 15. srpna 2012 v 13:12 | Reagovat

úplne super časť..to ako čo malo byť ten chlap a tá izba? no ja z toho nemôžem..:X

4 Bublushka Bublushka | Web | 17. srpna 2012 v 15:47 | Reagovat

woooow, už něco začínám tušit,ale nechám se překvapit, opět zajímavý díl, moc se těším na další

5 Faint Faint | Web | 19. srpna 2012 v 12:26 | Reagovat

Loren :DD íha som zvedavá ktzo bude ten zaratá šmejd :D aj keď asi tuším kto to bol či? Ty vieš vždy človela prekvapiť!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama