• Môj grafický blog: AMIRRA-GRAPHIC.BLOG.CZ


Pre tých, ktorý, rovnako ako ja, podľahli kúzlu textových RPG, ale aj tých, ktorí netušia, o čo go..

SEOUL GANGS

* * *

SEKTOR 9

Bojuj o život v zničenom meste budúcnosti.

Krištáľové srdce > Srdce |13|

13. července 2013 v 21:43 | Amirra |  Krištáľové srdce
NEUVERÍTEEE!! :D A ano, dobre vidíte :3
Konečne som napísala ďalšiu kapitoli Krištáľového srdca.. ospravedlňujem sa za to aká je, vyšla som už z cviku :( dlho som nepísala a to je asi aj vidieť. Vždy si to zvyknem po sebe prečítať a prekontrolovať, no teraz sa mi nechce a chcem ju čo najskôr zverejniť :D Sama neverím, že po takom dlhom čase som sa opäť aspoň trošku rozpísala.
Snáď sa bude ľúbiť. :)) Dúfam len, že som nestratila takmer všetkých čitateľov tou mojou dlhou neaktivitou.
Vaša milovaná


-To je banner k príbehu na literárny portál MamTalent.sk ^^ (ešte som ho tam nedala :D Líbí? o.O)



Ležala som na niečom tvrdom, v dosť nepríjemnej polohe, a pohľad nemo upierala na strop. Zem. Ležala som na zemi. Rukami som sa zaprela o podlahu podo mnou, keď som pocítila v pravej ruke tupú bolesť. Až vtedy som si všimla, že som celú dobu spala na črepoch z vázy. Rozpamätala som sa, čo sa včera stalo a obraz izby, ktoré som videla pred očami ma len uistil v tom, že to nebol len zlý sen, ale krutá skutočnosť.
"Nie... nie, žiadne známky vlámania. Naozaj neviem o nikom inom okrem blízkej rodiny, kto by mal kľúče od domu. Áno. V poriadku. Dopočutia."
Skôr, než mi hlavu opäť zaplnili nezodpovedané otázky, počula som hlas. Povedomý hlas, niekde v diaľke. Mamin hlas. No slová som vnímala len okrajovo. Rovnako bolesť v ruke, ktorú som si pred chvíľou porezala o sklo a krv stekajúcu z ranky na koberec. To mi teraz bolo ukradnuté. Tá bolesť vnútri bola silnejšia. O čom to otec včera hovoril?
V tom som počula blížiace sa kroky. Oči som mala zavreté, pretože som sa nechcela pozerať na to, čo sa predtým dalo nazývať moja izba. Otvorila som ich až vtedy, keď som cítila, že je niekto pri mne. Nado mnou sa skláňala mama a prihovárala sa mi sladkým, ale naliehavým hlasom, z ktorého bolo jasne cítiť obavy:
"Cassie. Ach, zlato. Čo sa tu stalo?" Upierala na mňa zdesený pohľad a chvíľkami tekala zo mňa na črepy na koberci a moje veci rozhádzané po celej izbe. Myseľ mi však stále zachádzala ku snu, ktorý sa mi premietal v hlave. Zasnežená krajina. Malý opustený domček, dievčatko a chlapec.
"Čo sa stalo?" opakovala. Natiahla ku mne ruku, aby mi pomohla vstať a ja som jej neprítomne podala tú svoju. Nechcela som sa už ďalej pozerať na svoju izba, ktorá však teraz vyzerala, ako by v nej bola tretia svetová vojna. KTO? AKO? A PREČO? Hlavou mi vírilo plno otázok a sama som na ne nevedela odpoveď, takže som mame odpovedala len tichom. Postavila som sa, no v hlave akoby mi vybuchla atomovka. Pridržala som sa najbližšej veci, ktorá mi prišla pod ruky. Mama. Jej obavy, čo je so mnou a prekvapenie, kedy sa stihla moja izba zmeniť na bojové pole, sa ešte viac prehĺbili. Zdvihla som pohľad k jej očiam, v ktorých sa zračilo všetko, čo v túto chvíľu cítila.
"Kde je ocko?" spýtala som sa prvú otázku, ktorú som vyhrabala z toľkých v mojej hlave. Na tú jej som však zatiaľ stále neodpovedala.
"Nie je doma, zlato. Zrejme je v práci," dostavila sa mi po chvíľke odpoveď. Otec pracuje v nejakej firme, to som vedela tak isto, ako to, že v práci nie je.
"Dnes má voľno."
Musím ísť teraz preč. Zajtra sa o tom porozprávame a všetko ti vysvetlím, áno? Milujem ťa.
Jeho slová zo včera mi blikali v mysli ako nejaké výstražné červené tlačidlo. Nemáš sa čoho báť, je v poriadku. Určite je v poriadku.
"Určite sa čoskoro vráti. Povieš mi už, prosím ťa, čo sa tu stalo?" Keby som to vedela... Sklonila som pohľad k zemi a pokrčila plecia.
"Ja... neviem. Keď som včera prišla domov a vošla som do izby... moje veci boli rozhádzané a všade boli črepy. A... ja neviem... kto a prečo to spravil."
"Už som volala políciu, všetko sa vyrieši, neboj sa. O chvíľu sú tu a som si istá, že zistia, kto a prečo to spravil."
Nemyslím si, že toto polícia dokáže vyriešiť. Deje sa tu niečo zvláštne a ja neviem čo, no som rozhodnutá to zistiť.

Radšej som čo najrýchlejšie odišla z izby, pretože je tam moc rušno a až príliš veľa ľudí. Vypočúval ma nejaký chlapík s kamennou tvárou a odznakom miestnej polície, pripnutom na čistom šedom obleku. Pýtal sa, kedy sa to stalo, či mám všetky cenné veci a či mi nič nezmizlo. Nič nechýba, všetko som našla, čo je zaujímavé. Čo tu potom ten niekto hľadal? Čo chcel?
Vtedy si spomeniem na otcove slová. Srdce. To slovo mi dlho rezonuje v ušiach. Zastavím sa v polovici kroku, no nevšimnem si že akurát v strede cesty. Zo zamyslenia ma prebudí až trúbenie auta. Rýchlo sa pozriem tým smerom a už sa vidím po kolesami toho sivého Audi, ktoré však tesne predo mnou prudko zastaví. Nečakám na nič a rýchlo sa dám do kroku. Vodič na mňa medzitým kričí nadávky od výmyslu sveta a je jasné, že je nahnevaný a zároveň vydesený. Veď som mohla skončiť ako placka na zemi pod jeho autom. Premýšľam, či by to nebolo lepšie než to, čo prežívam teraz. Radšej sa vzdialim od rušnej cesty, od zvukov áut, rušného mesta a idem niekam, kde nájdem určite kľud.
Obklopuje ma ticho. Je všade okolo mňa, čisté nádherné ticho. Prechádzam lesnou cestičkou pomedzi ihličnany a prekračujem kamene či korene. Na oblohe už začínalo vychádzať slnko, no koruny stromov nedovoľovali slnečným lúčom preniknúť do lesa. Bolo tu krásne. Preto som sem, do tohto lesa tak rada chodila, aj keď je dosť ďaleko od nášho domu. Teraz som však nemala žiadny plán, žiadnu cestu. Nič sa mi nechcelo a s nikým som sa nechcela rozprávať. Musím si to všetko urovnať v hlave, aj keď vlastne celkom neviem, či chcem. Chcem myslieť na udalosti posledných dní a divné veci, ktorým nechápem? Mysľou sa mi hnali milióny otázok. Ako som dokázala vtedy Chrissa odhodiť ku stene? Síce som bola opitá, no toto si pamätám. Vlastne si pamätám takmer všetko, čo sa vtedy stalo. Od momentu, čo som sa spamätala dosť neskoro, už v Chrissovej posteli, keď ma začal vyzliekať, až po moment, kedy vtrhol do dverí Dylan a neskôr ma odviezol domov. Cítila som k nemu vďačnosť, toto mu nikdy nezabudnem. Nepoznám ho síce dlho, no musím priznať, že ma istým spôsobom tak trochu priťahuje. Trvďácky výzor, no dobrá a nápomocná povaha skrytá pod ním. Prečo mi vlastne pomohol? A potom zas dokumenty o cudzom dievčati, ktoré som našla na otcovom stole. Kto to je? Kde je teraz otec? Kde je ona? A kde mám byť ja? Nikde. To je odpoveď. Nikto ma nehľadá, nikoho nehľadám ani ja. Chcem byť chvíľu sama, len premýšľať. Snažím sa odpovedať aspoň na jednu z tých všetkých otázok. Nešlo to.
Sadla som si na kmeň stromu, ktorý bol ohnutý k zemi. Pozrela som na svoje boty, ktoré sa za tú chvíľu zmenili z čistej bielej na šedé a celé od blata. Chvíľu som ich hypnotizovala pohľadom, než som ho presunula do diaľky. Videla som však len stromy a stromy, všade okolo len stromy. Na moment som zavrela oči a užívala si slabý vetrík, ktorý sa mi snažil rozcuchať vlasy. Privial ku mne vôňu lesa, no s ňou aj divný pocit. Obzrela som sa za seba a srdce mi poskočilo. Mala som pocit, ako keby ma niekto sledoval. Keď som však nikoho a nič nevidela, stále len tie isté stromy, snažila som sa ukľudniť. Som tu len ja. Sama. Nikto iný tu nie je, upokoj sa. Ten pocit ma ale stále nechcel opustiť. Cez škáričku medzi korunami stromov prechádzalo zopár slnečných lúčov priamo na mňa a pruh sa ťahal od mojich topánok ďalej pomedzi stromy. Vyzeral ako cesta, presnejšie, žiarivá, lákavá cesta do neba. Lákal ma, aby som po ňom išla a možno ma na jeho konci čakal poklad. Ukazoval mi cestu, smer. Smer, ktorým sa ďalej bude uberať môj život. Lenže k zlému, či dobrému? To som nevedela ani ja sama. Po pár sekundách premýšľania som nakoniec pokrútila hlavou. Rada by som verila tomu, že je v tom niečo magického, že mi slnečné lúče ukazujú cestu ktovie kam, ale nemôžem. Po tom, čo všetko dosť neuveriteľné a nenormálne sa stalo, nebolo ťažké takémuto niečomu uveriť, no ja som nechcela. Moja myseľ nechcela, bolo toho na ňu v posledných dňoch až priveľa. Telo si ale robilo čo chcelo. Postavila som sa a oprášila si nohavice.
Išla som po tom prúžku svetla ďalej, zanechávala za sebou stopy v trochu vlhkej hline. Ale veď nepršalo, či áno? Nebudem sa predsa zaoberať takou blbosťou ako je blato. Radšej som teda pozerala pred seba, nie na čo stúpam. Kráčala som ďalej lesom, no nebol tmavý ani desivý, ako sa o ňom hovorieva. Les smrti. Les príšer. Miesto temnoty. Prečo?
O pár krokov som zbadala niekoľko metrov pred sebou silnú žiaru. Moja zvedavosť vzrástla na maximum a pridala som do kroku, aby som bola k tomu zdroju svetla čím skôr. Chcem vedieť, čo to je. Čím som bola k tomu bližšie, tým silnejšia bola žiara a tým horšie som videla. Bolo to tak oslňujúce svetlo. Zavrela som oči. Čakala som, že to snáď prestane tak svietiť, nech je to čokoľvek. No nedočkala som sa. Zvedavosť ma premohla, otvorila som oči a videla síce len záblesk, no to mi stačilo. Je to nejaký krištáľ. Visí na retiazke zavesenej na strome. A stále žiari. Siahla som poňho a vzala ho do dlane, pričom som si druhou zakrývala oči. Ako by mnou prechádzala energia, sila, moc. Alebo sa mi to všetko len zdalo a už mi hrabe. Asi sa potrebujem dať liečiť. Toto celé je len sen, žiadny náhrdelník či čo, zavesený na strome v lese, ktorý žiari viac slnko, nie je.

No to, čo nasledovalo po tom, ma presvedčilo o tom, že sa mi to nezdá. Žiara slabla, až nakoniec ten krištáľ svietil minimálne. Videla som ho úplne zreteľne. Nádherný prívesok v tvare srdca.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Faint Faint | Web | 14. července 2013 v 16:32 | Reagovat

Hurá! Srdce! Bolo to skvelé a neskutočne som si to úživala ako stále...škoda tá dĺžka. Sama viem aké to je dlho nepísať...práve som si uvedomila, že som nepísala Tvs už  2 mesiace a to chcem určite dopísať do konca prázdnin

2 NeFeReT NeFeReT | Web | 20. července 2013 v 15:41 | Reagovat

Veľmi dobre napísaná poviedka, prepáč, že mi trvalo až tak dlho ju dočítať, ale čítala som ju viac menej v práci cez telefón, čo bolo viac menej otravné čítať na tak malej obrazovke :D,,
Skláňam poklonu za ten nápad, nič čo by mi pripomínalo ten tvoj nápad som doposiaľ nečítala.
Dúfam, že čoskoro pridáš novú kapitolu, som veľmi zvedavá akú úlohu tam hrá Dylan. :)

3 NeFeReT NeFeReT | E-mail | Web | 21. července 2013 v 7:43 | Reagovat

Tvoj komentár som si všimla a aj som ti odpísala, ale na ten druhý blog, kde máš tie designy. :) Písala som tam niečo v tom zmysle či by si bola naozaj ochotná pomôcť
a ak hej napíš mi na mail.

4 Sasha Sasha | Web | 25. července 2013 v 17:23 | Reagovat

sympatická? ja? wow, tak to sii veľmi cením :) a poteším sa ak sa ešte vrátiš

5 NeFeReT NeFeReT | Web | 2. srpna 2013 v 13:56 | Reagovat

Kedy bude pokračovanie? :D

6 Amirra Amirra | Web | 2. srpna 2013 v 21:10 | Reagovat

[5]: Už sa na ňom pracuje ^^
Mám skoro dve strany a obvykle má kapitola tak 3-4 ;)

7 Bublushka Bublushka | Web | 5. srpna 2013 v 12:56 | Reagovat

wow, já tvůj styl psaní přímo žeru
jen tak dál, už se nemůžu dočkat co bude dál :)

8 Sherylin Lee Sherylin Lee | E-mail | Web | 5. srpna 2013 v 20:04 | Reagovat

Veľmi pekný banner, určite by si ho tam mala dať. Pozerám, kedy si naposledy uverejňovala článok a tak premýšľam, že či som ten banner ešte nevidela alebo nejaký podobný? :/ Neviem posúdiť, dlho, dlho som nikde nechodila :/.

9 Amirra Amirra | Web | 6. srpna 2013 v 15:15 | Reagovat

[7]: Ešte dnes sem hodím novú kapitolu :) Tvoje komentáre ma vždy tak strašne potešia ^^ ďakujem
[8]: Ďakujem :) na mamtalent som už raz mala banner, podobný :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama