• Môj grafický blog: AMIRRA-GRAPHIC.BLOG.CZ


Pre tých, ktorý, rovnako ako ja, podľahli kúzlu textových RPG, ale aj tých, ktorí netušia, o čo go..

SEOUL GANGS

* * *

SEKTOR 9

Bojuj o život v zničenom meste budúcnosti.

Krištáľové srdce > Hnev |14|

6. srpna 2013 v 22:04 | Amirra |  Krištáľové srdce
Zdravíčko x)
Prinášam ďalšiu kapitolu KS. Ďakujem vám za krásne povzbudivé komentáre ^^ a tiež mojej láske, pretože vďaka nemu mám znova chuť do písania :))*
Vaše názory, (vítaná je aj kritika, samozrejme ;D) prosím, dole do komentárov :3
Zrejme sa onedlho ohlásim aj "kratším" (šak viete, tie moje KRATŠIE články :'''D) článkom. :33
Snáď sa kapitolka ľúbi, píšte mi, čo by ste zmenili a čo vám tam nesedí. :)
S láskou vaša


Chcela som o všetkom vyrozprávať Lysse. Je to moja najlepšia kamarátka, síce by ma zrejme pokladala za blázna, ale ja neviem, komu sa mám zveriť. Mám pocit, že v sebe to už všetko neudržím. A k tomu, sľúbila som jej, že jej zavolám hneď, ako mi bude lepšie. Cesta k nej trvá pešo dosť dlho, no mne sa nechce ísť autobusom. Ľudí okolo seba nevnímam, som len ja, to srdce, ktoré mám vo vrecku, plná hlava otázok, ktoré mi nikto nevie zodpovedať.
O necelú hodinku som stála pred Lyssinymi dverami. Ruku som mala pri zvončeku, keď som za dverami počula hlasy, nadávky a plač. Lyssin plač. Anselove slová, ktoré mi napovedali, že sa niečo stalo. A nič dobrého to nie je. Odtiahla som ruku a na moment stuhla, načúvala som, čo sa deje. Kúsok odo mňa napravo bolo okno. Prišla som k nemu a nenápadne nazrela dnu. Cez závesy som videla síce rozmazane, ale to mi stačilo. Lyssin brat vyzeral byť zničený, sedel na zemi na chodbe a hlavu mal v dlaniach. Lyssa stála nad ním a plakala. Čupla si k nemu a pohladila ho po vlasoch. Ansel bol ako keby v nejakom tranze, nevnímal nič. Zdvihol hlavu a prázdnym pohľadom pozeral pred seba.
"Zabijem ho!" vykríkol tak hlasno, až som sa strhla. Toto zopakoval ešte asi päť krát, než mu po lícach začali stekať slzy. Dusil sa vzlykmi, zdalo sa mi, že sa nevie nadýchnuť. Čo sa, dopekla, stalo?!

Lyss plakala ďalej spolu s ním a stále niečo opakovala, pričom ho hladila po vlasoch. Započúvala som sa lepšie a začula som tiché:
"Je mi to ľúto."
Rozmyslela som si to, že sa Lysse pôjdem posťažovať a vyrozprávať. Svojich problémov majú zrejme dosť. Začínalo sa stmievať, tak som sa radšej vybrala späť domov. Vzala som si otcove slová k srdcu. Nie je to tu bezpečné, najmä nie v noci. A najmä nie pre mňa. Prišla som k zastávke a akurát mi aj išiel autobus.
Kráčala som od zastávky smerom domov. Ulice boli takmer prázdne. Boli oveľa strašidelnejšie, než les, o ktorom si to každý myslí. Pozrela som nad seba. Osvetľovala ma pouličná lampa, ktorá mala puknuté sklo. Kúsok od nej pohodená fľaša od vodky. Na to však moju pozornosť upútalo niečo iné. Smiech. Tichý, ale mrazivý. Otočila som sa, no nikto za mnou nebol. Asi zase začínam blázniť. Keď sa zdvihol prudký a chladný vietor, roztriasla som sa. Bola mi zima, no mojim telom zmietal skôr strach. Za jedným z barakov som zazrela postavu. Prechádzala ulicou a ja som si uvedomila, že to je nejaká žena s kabelkou v ruke. Od nej by mi asi ťažko hrozilo niečo. Umlátila by ma kabelkou? Trochu som sa preto uvoľnila. Nemôžem sa predsa báť všetkých okoloidúcich, aj keby to bolo napríklad malé decko. V tomto rozpoložení by som bola schopná zľaknúť sa aj toho. Vietor zafúkal znova, a oveľa silnejšie. Pred sebou som uvidela ďalší tmavý obrys postavy. To nie je ani žena s kabelkou, ani malé decko s lízankou v ruke. Táto postava mi bola povedomá. A zároveň mi z nej behal mráz po chrbte. Zdalo sa mi, ako keby som ju už niekedy videla. No tak, spamätaj sa! Určite sa ti len niečo zdalo. Rovnako ako ten prívesok.. toto.. nemôže byť.. skutočné! Obzrela som sa okolo seba a snažila sa nadýchnuť. Rozbehla som sa smerom domov. Ani tam som však nemala pocit bezpečia. Zdá sa mi, že ma niekto prenasleduje. Že chce niečo moje, a bude to hľadať, pokým to nenájde. Neviem, kde v hĺbke mňa sa vzal tento pocit, ale viem že je skutočný.6
Keď som prišla domov, mama ma spovedala, kde som bola. Otca som však nikde nevideli. Spýtala som sa jej naňho.
"Asi príde neskoro v noci, zlatko. Ale ty už, dúfam, budeš spať. Je neskoro." Pozrela som sa na hodinky. Bolo skoro pol 11. Prikývla som. Pochybujem, že mi to, čo som videla cez okno u Bennetovcov, dovolí spať, ale cítila som sa unavená.
"Dobrú noc, mami."
"Dobrú, Cassie." Mama mi dala pusu na čelo a odišla do spálne. Obzrela som sa po prázdnom byte. Pred sebou som si predstavila otca, ako práve prichádza domov. Od dverí mi zakýva s úsmevom na tvári. Ale to nie je skutočnosť. Vybehnem po schodoch do mojej izby. Väčšina vecí už je na svojom mieste, črepy z vázy preč. Podišla som k posteli a vzala si z nej pyžamo. V kúpeľni som si dala ruku do vrecka, no nič tam nebolo. Veď som si doňho dávala to srdce! Kde je?
Skúsila som druhý vačok a odľahlo mi, keď som tam ten prívesok našla. Vytiahla som ho. Žiaril síce o niečo menej, ale žiaril stále. Položila som ho na umývadlo, vtedy žiara zoslabla úplne. Chvíľu som naňho ešte pozerala a pýtala som sa sama seba, prečo som ho zobrala. Je to len obyčajný krištáľový náhrdelník? Myslím, že nie. Prečo bol v lese? Kto ho tam nechal? Vošla som do sprchy, nech zo mňa zmyje všetky tieto otázky. No nestalo sa tak. Myslela som na to stále. Pýtala som sa sama seba. Som v nebezpečí, alebo si to len namýšľam? Všetko sa dá predsa nejako vysvetliť. Tá postava.. a všetko, je to... len výplod mojej fantázie. Možno.
Zhasla som svetlo a ľahla si do postele. Keď som zatvorila oči, predstavila som si ten prívesok, ktorý teraz je.. sakra. Nechala som ho na umývadle. Vstávať a ísť preňho sa mi však nechcelo. Zaspávala som, obklopovala ma tma a prívesok pred mojimi očami pomaly mizol. Miesto neho som teraz videla muža. Prvé, čo som si všimla bola istá podobnosť. So mnou. Mal podobné rysy tváre ako ja a keď sa usmial, ako keby som sa videla v zrkadle. No bol to úsmev plný obáv, strachu a smútku. Všetkého zlého, čo vás kedy v živote môže stretnúť. A je tam len preto, lebo vie, že existuje nádej. Ešte niekde je. V ruke niečo držal. Keď roztvoril dlaň, mal v nej to srdce. Žiarilo viac, než keď som ho mala ja. Podával mi ho a pritom sa na mňa pozeral prenikavým pohľadom zeleno-šedivých očí.
"Stráž ho. Chráň ho, ako by to bol tvoj život," dolieha ku mne jeho tichý hlas. Opakovala si to stále dokola. Ako tvoj vlastný život.
Nestihnem si ten prívesok ani zobrať, za mužom sa zjavia postavy v čiernom, s nenávistným výrazom. Na okamih sa mi jedna z nich zdá byť povedomá. Ako keby som ju už videla. Mrazivo sa na mňa usmeje spod čiernej kapucne a potom už len vidím, ako sa muž držiaci krištáľové srdce zrúti k zemi. Jeho žiara vyhasne a sen zmizne. Ako keby nikdy nebol, no slová, ktorá mi povedal, si pamätám. Stráž ho. Chráň ho, ako by to bol tvoj život.
Rýchlo som otvorila oči a miesto chladnej, nenávistnej tváre postavy v čiernom, neznámeho, ale predsa v podvedomí známeho muža, zrúteného na zemi a srdca, ktoré už prestalo svietiť, som videla strop. Modrý strop mojej izby, po ktorom sa plazili tiene stromov. To ma teraz nezaujímalo. Opakovala som si slová toho muža. Postavila sa z postele a namierila si to do kúpeľne pre niečo, čo som tam nechala. Krištáľové srdce ležalo stále na tom mieste, kde som ho nechala. Odľahlo mi. Vzala som ho a vrátila sa naspäť. Sadla som si na posteľ, retiazka mi visela na ruke. Vzala som ju do dlane a pozorne sa na ňu zadívala. Nakoniec som si retiazku radšej pripla na krk. Môže toto žiariace čudo tu, predo mnou za to, čo sa deje? Predsa o ňom hovoril môj otec, nie? Hľadal ho niekto? Teraz to vie. Vie, kto má to Srdce.
Na druhý deň ráno mi budík nemilosrdne pripomínal, že musím vstávať do školy. Vypla som ho a v priebehu desiatich minút som už bola oblečená, schádzajúc schody dole do kuchyne. Mama už zrejme odišla do práce, na stole mi nechala raňajky v podobe dobre prepečených toastov. Otca som tiež nikde nevidela. Začínala som mať oňho vážne strach. Kde je, keď už od včera nie je doma? Snažila som si spomenúť, čo hovoril pred tým, než som zaspala na zemi. Musím ísť teraz preč. Zajtra sa o tom porozprávame a všetko ti vysvetlím, áno? Milujem ťa. Ale žiadne zajtra nebolo. Včera som ho nevidela celý deň. Hodinky nad stolom mi prezradili, že by som si mala pohnúť. Zjedla som dva toasty a zobrala si veci do školy. Vyšla som von, zamkla dvere a ponáhľala sa k zastávke.
V triede už bola väčšina spolužiakov, učiteľ ešte, chvalabohu, nie. Lyssu som tu tiež nevidela. Zložila som si veci na lavicu. Za mnou sediace dievčatá sa na mňa nenápadne pozerali. Teda nie až tak nenápadne, keď som si to všimla. Otočila som sa na ne.
"Je tu pán Lorenz?" spýtala som sa, aby som nevyzerala, že som si všimla ich pohľady. A nechcela som im hneď na rovinu povedať, nech nečumia. Čakala som na ich odpoveď. Tiana, červenovlasé štíhle dievča, pokrčila ramená. Potom nasadila pohľad, ktorý prezrádzal, že sa ma niečo chce spýtať.
"Cass? Ty chodíš s Dylanom Carterom?" Nečakala som takúto otázku. Prekvapene som na ňu pozerala a po pár sekundách pokrútila hlavou. Zasmiala som sa.
"Nie! Prečo si to myslíš?" celkom dosť by ma to zaujímalo. Čakala som na jej odpoveď.
"Videla som ťa s ním po vyučovaní a aj na Christopherovej párty. A je pravda, že ťa ste mali s Chrissom sex?" Oči jej doslova žiarili túžbou po odpovedi.
"Čo..čože? Odkiaľ to..kto ti povedal.. takú blbosť?" koktala som. Nemali sme spolu NIČ! Dylan tomu zabránil. Tak "krásne" sa začal tento deň. Tiana mi povie, čo ani ja sama neviem. "Nema.."
"No tak Cassandra, vie o tom takmer celá škola. No, nemysleli sme si to o tebe."
"A vy vážne veríte všetkému, čo sa tu hovorí?!"
"Videla som ťa! Nepopieraj to, keď máš svedkov," toto hranie sa na policajné vyšetrovanie ju zrejme veľmi baví. "To s Chrissom..síce nie, ale ako si išla s Dylanom v aute. A pokiaľ dobre viem, tak ťa odviezol aj domov z párty. Chúďa Lyssa. Tipujem, že už sa spolu nebavíte. To zjavne vysvetľuje to, prečo nie je v škole. Vyhýba sa ti." Zasmiala sa.
"S Dylanom nič nemám," odsekla som nepríjemným tónom. "A máš snáď s Lyssou nejaký problém? Samozrejme, že sa spolu bavíme."
Nechápem o čo jej ide. Asi o to nahnevať ma, zatiaľ sa jej to celkom darí. Odkiaľ berie tie blbosti? Že "chodím" s Dylanom a že som spala s Chrissom. To nie je pravda.
"Nevyzerá to tak. A Lyssa musí byť vážne blbá, keď jej kamarátka nie len že chodí s jej bývalým, ktorý ju, len tak mimochodom, tu na školských chodbách poslal krásne do riti, ale aj spí s chalanom, ktorý sa jej páči." Sakra, tá toho vie viac než ja, o mojej najlepšej kamarátke. Chriss sa jej páči? Potlačila som nutkanie pogrcať sa a miesto toho len spravila znechutenú grimasu, zatiaľ čo obe sa smiali. Tak a dosť. Nebudú Lyssu urážať. Vyskočila som z miesta a postavila sa nad ich lavicu. Ovládal ma hnev a nechcel sa ma pustiť.
"Neviem či si hluchá alebo čo, ale ja s Dylanom nič nemám!" už som takmer kričala. "A čo sa týka Lyss, neurážaj ju! To, čo sa stalo na párty je moja vec a nikoho iného!" Neónová lampa nad lavicou začala blikať. Čím ďalej som, dôsledkom ich pobavených tvárí, bola nahnevanejšia, tým menej svietila a o to viac striedavo blikala. Neunikol mi pohľad Mishel, Tianinej spolu sediacej, k blikajúcej lampe. Potom ho však opäť vrátila ku mne.

"Si chudera, Cassandra." K Tianinmu smiechu sa pridal aj Mishelin. Zaťala som päste od zlosti. Už som niečo šla povedať, keď sa lampa nad nami rozbila a kúsky skla na nás začali padať ako dážď. Všetky sme sa ihneď kryli rukami. Rýchlo som ustúpila od ich lavice. Keď som si bola istá, že už žiadne sklo do hlavy neschytám, odkryla som si tvár. Pozrela som sa na lampu, ktorá už teraz nesvietila vôbec a sklo bolo všade pod ňou. Na ich lavici, pod ňou, pár črepín aj na mojej. Sakra, čo to bolo? Odkedy sa tu sami od seba rozbíjajú lampy? Máme ich tu už od začiatku prvého ročníka a odvtedy sa im nič nestalo, nanajvýš trebalo vymeniť žiarovky. Teda nerátajúc to, ako spolužiaci v polovici minulého ročníku hrali futbal a podarilo sa im jednu z lámp úplne vzadu v triede rozbiť. Pozrela som sa na Tianu, ktorej už z tváre zmizol ten výsmešný úsmev. Nahradilo ho zdesenie, prekvapenie a o chvíľku aj bolesť, rovnako ako u Mishel. Kúsky skla mali zarezané do rúk a aj vo vlasoch. Pozrela som sa na svoje ruky. Pár škrabancov. Srandujem, neboli to škrabance, skôr hlboké ryhy, v ktorých ostalo ešte sklo. Zlosť sa zo mňa nejako vyparila spolu s tým výbuchom lampy. Nahradilo ju ostré pálenie rán na mojich rukách. Všetci ostatní v triede mali nechápajúce výrazy na tvárach. Učiteľ stále neprichádzal. A mne sa tu nechcelo byť už ani sekundu, nie pri týchto dvoch strigách. Keď som sa vybrala ku dverám, ostatní už sa zhŕkli pri ich lavici. Odišla som na dievčenské záchody, kde sa väčšinou málokto zdržiava. Obzrela som sa v zrkadle nad umývadlom, uhladila si vlasy a opatrne z nich vybrala črepiny. Rovnako aj z rúk, a hodila som ich pod umývadlo. Mala som pocit, ako by môj hnev vyvolal výbuch lampy. Pod tričkom ma tlačila retiazka so srdcom. Aspoň viem, že je stále tam. Môže ono za to? Netuším. Teraz na mňa doľahlo, čo všetko hovorili. Lyssa Dylana nenávidí. Rada by som vedela, čo sa stalo medzi nimi. No ja.. Nemyslela som si, že to niekedy poviem, ale... zdá sa mi, že ja Dylana ľúbim.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 NeFeReT NeFeReT | Web | 8. srpna 2013 v 13:38 | Reagovat

Pekná kapitola som veľmi zvedavá na ďalšiu kapitolu, dúfam, že pribudne čoskoro.

2 Bublushka-ADMINKA Bublushka-ADMINKA | Web | 12. srpna 2013 v 16:53 | Reagovat

wooow, začíjá to být stále hustjěší
piš a piš a jednou to vydej :D neuvěřitelně se těším co bude dál :)

3 Bublushka Bublushka | Web | 12. srpna 2013 v 17:11 | Reagovat

[2]: jeda sory za přezdívku s ADMINKOU- to se mi tam nějak připletlo omylem a ani jsme si toho zprvu nevěšimla  :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama